Parlamentné voľby v Českej republike ukázali, aké hlúpe je venovať sa obľúbenej disciplíne mnohých novinárov a predčasne špekulovať, kto s kým pôjde a s kým nepôjde.
Volič je totiž suverén: iba on rozdá karty a iba pred jeho vôľou sa musia lídri parlamentných strán skloniť a zostaviť vládu podľa možností, aké mu nachystal. Víťazstvo Andreja Babiša bolo síce očakávané, ale jeho náskok šokoval všetkých (a niektorých predstaviteľov ANO aj dojal), lebo žiadne prieskumy v posledných týždňoch nepredpokladali jeho výsledok nad 30 percent. Čím si možno vysvetliť toto zdrvujúce víťazstvo, no najmä slabší výsledok SPD a prepad hnutia Stačilo?
Predovšetkým volič po masívnej antikampani vsadil na istotu. S Katarínou Konečnou nehrozil žiadny únos Česka k Putinovi, to bola totálna hlúposť a brutálne zavádzajúce strašenie, ale ANO poslalo voličom jasný odkaz: najprv Andrej Babiš kategoricky vylúčil koalíciu s „komunistami“ a po oznámení výsledkov aj Alena Schillerová označila neúspech hnutia Stačilo za „veľmi dobrú správu“. To znamená, že aj keď ani v samotnom hnutí ANO nečakali také zdrvujúce víťazstvo (historicky najsilnejší výsledok), s účasťou komunistov vo vláde nikto z nich nerátal.
Je dokonca prekvapujúce, že väčšiu zhovievavosť prejavovali ku krajnej pravici (SPD) a klausovskej neokonzervatívnej pravici (Motoristé) ako k hnutiu Stačilo. Podľa môjho názoru to bola hlúpa taktika, lebo neustálymi útokmi na hnutie Stačilo Babiš síce vysal časť jeho voličov, ale sám pritom zbytočne stratil mandáty ďalšej potenciálnej parlamentnej strany, ktoré by mu nielen rozšírili pohodlnú vládnu väčšinu, ale aj zabezpečili väčší manévrovací priestor pri vyjednávaní. A ešte pri tom bude tŕpnuť, aby Motoristé, odštiepení voliči ODS, svojím vydieraním nepodporili pokračovanie Fialovej vlády…
Domnievam sa, že druhou príčinou neúspechu projektu Daniela Sterzika je nečitateľnosť a nevyhranenosť hnutia. Spojenie komunistov, sociálnych demokratov a kresťanských konzervatívcov sa ukázalo ako nešťastné. Voličov príliš neoslovilo spájanie „vlasteneckých“ síl a väčší zmysel by malo spájanie ľavice. Bolo by to ideologicky čistejšie a ľudsky zrozumiteľnejšie. V žiadnom prípade netreba za neúspechom hľadať snahu o vystúpenie z NATO. Je dosť nefér označovať túto ambíciu za extrémistickú. Extrémistické je vyzývanie k násiliu alebo represiám ako je zatváranie politických oponentov a zákaz konkurenčných médií – ako k tomu vyzývajú napríklad Demokrati. Pacifizmus je radikálny, ale je to legitímna súčasť demokratického spektra a nemožno ho označiť za extrém – v opačnom prípade by sme medzi extrémistov museli zaradiť aj Ježiša Krista alebo neutrálnych Rakúšanov a Írov.
Hysterická antikomunistická kampaň v týchto voľbách nemá reálne základy. Katarína Konečná má v sebe viac tolerancie a demokratického ducha ako väčšina členov končiacej vládnej koalície. Absenciu ľavice v českom parlamente považujem za veľmi zlú správu, lebo ak sa doteraz zdalo, že Poslanecká snemovňa už nemôže byť viac pravicová, po tomto výsledku sa posunie ešte viac doprava. Napokon, Motoristé už podmienili svoju podporu budúcej vláde jasným pravicovým vymedzením. Ak poznáte Babišove názory na zbrojenie (v ktorých sa v ničom neodlišuje od končiaceho premiéra Fialu) a jeho oligarchické ekonomické záujmy, potom musíte so mnou konštatovať, že mier a sociálna spravodlivosť dostali v týchto voľbách na frak.
V každom prípade je dôležité upozorniť, že napriek demagogickej antikampani to Andreja Babiša neťahá na východ, nie je to žiadna česká verzia Roberta Fica (skôr Donalda Trumpa) a ako pragmatický obchodník bude skôr tvrdým vyjednávačom. Z podobných dôvodov netrpí žiadnym resentimentom voči Slovensku, aj keď po Fialovom besnení sa od každej vlády očakáva prirodzené zlepšenie česko-slovenských vzťahov.
V medzinárodnej politike môžeme očakávať novú éru stredoeurópskej spolupráce. Chvíľu to potrvá, kým Babiš a Fico definitívne pochopia, že oživenie V4 je nereálne, že Poľsko je dnes už niekde úplne inde a nemá záujem o koordináciu s Prahou a Bratislavou, ale s Berlínom a Parížom. Ale verím, že ich táto nová realita napokon privedie k snahe o užšiu spoluprácu krajín bývalej habsburskej monarchie alebo (ak má niekto historické predsudky) k nadviazaniu na tradíciu prvorepublikovej Malej Dohody. Lebo pevná regionálna spolupráca Česka, Slovenska, Rakúska, Maďarska, Chorvátska a Slovinska (prípadne plus Srbska, Čiernej Hory a Rumunska) je geopoliticky prirodzenejšia a stabilnejšia ako opieranie sa o veľmoci strednej veľkosti.
Na záver chcem vyjadriť presvedčenie, že sa obnoví česko-slovenská vzájomnosť. Ivan Korčok už síce stihol vypotiť blud dňa, že „zahraničnopolitické rozpory“, ktoré viedli k prerušeniu vzťahov, stále trvajú, ale to je iba zbožné želanie tohto dezorientovaného tragéda. Rovnako chcem vysloviť želanie, aby české ľavicové strany prekonali ideologické sektárstvo, osobnú nevraživosť a márnomyseľnosť svojich lídrov a našli k sebe cestu.
Výsledok volieb (keď sa Andrej Babiš otvorene chvastá, že po druhýkrát dostal ľavicu mimo parlamentu) by mal byť pre nich najvyššou výstrahou, že ak Čechom pravicových experimentov na ľuďoch nestačilo, žabomyších vojen medzi komunistami, socialistami a sociálnymi demokratmi už naozaj STAČILO. Napokon, je trápne až smiešne, koľko energie sa vyvinulo na tento fiktívny boj proti komunistickej hrozbe – výsledkom je, že Česi budú mať v dvoch najvyšších funkciách dvoch bývalých komunistov a eštebákov. Gratulujem.