O šéfke európskej diplomacie, jej posluhovačoch a o svete „po vojne“ nám porozprával slovenský politológ Eduard Chmelár.
Každý príčetný človek, ktorý zaznamenáva vyhlásenia šéfky európskej diplomacie Kaji Kallasovej (ku ktorej naši progresívci priam vzhliadajú) si musel najmä v uplynulom týždni položiť otázku, ako je možné, že polmiliardová Európa, kolíska diplomacie, racionalizmu a osvietenstva, vygeneruje zo svojich radov na čelo to najhoršie, čo medzi sebou máme, hlupaňu galaktických rozmerov, bruselskú „jednoduchú Magdu“.
Keď požadovala, aby sa Rusko vzdalo, odzbrojilo a znížilo stav svojej armády, bol to výjav, na ktorý si neviem spomenúť ani zo svetových dejín, ani z odbornej literatúry, ba ani z fantasy príbehov, totiž, že víťaz by mal kapitulovať pred porazeným, ktorý mu začne klásť podmienky mieru. Iba paródia Čierny rytier z dielne satirickej skupiny Monty Python zodpovedá tejto scéne. No keď nám dala táto dcéra sovietskeho aparátčika lekciu z alternatívneho dejepisu, podľa ktorého zrejme v roku 1941 na bezbranné Nemecko niekde pri Moskve zaútočilo rozpínavé Rusko, strácam z týchto prejavov, ktoré môže zo seba dostať a ešte ich aj obhajovať iba mentálne retardovaný človek, reč. Čím si toto všetko Európa po ére veľkých štátnikov De Gaullea, Brandta, Palmeho, Kohla či Mitteranda zaslúžila?
Medzitým sa bývalý hlavný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl generál Valerij Zalužnyj (ktorého si už vraj Američania vybrali ako miestodržiteľa svojej ukrajinskej kolónie) nechal počuť, že aj keď sa vraj Ukrajinci usilujú o úplné víťazstvo, ktorým je „rozpad Ruskej ríše“, nemôžu odmietnuť ani možnosť uzavretia mieru na dlhý čas, lebo je to „najbežnejší spôsob ukončenia konfliktov v dejinách vojenstva“. Neuveriteľné. Hlavný vojenský stratég po takmer štyroch rokoch nezmyselného krviprelievania konečne priznal to, čo tu za zúrivého hejtovania vojnového tábora trpezlivo opakujem od začiatku: že drvivá väčšina konfliktov sa končí diplomaticky (mierovou dohodou), nie vojensky (úplnou porážkou a kapituláciou nepriateľa). V podaní Zalužného to znie takto: „Koniec druhej svetovej vojny bol vzácnou výnimkou, takto sa nekončili vojny takmer nikdy v ľudskej histórii.“
A ja sa pýtam, koľko životov sme mohli ušetriť, keby tu Biden, Johnson, Zelenskyj, von der Leyenová, Kallasová, Sikorski, ale aj ich domáci prisluhovači Čaputová, Korčok, Káčer, Naď, Šimečka, Valášek a celá ich divízia propagandistov ešte pred rokom vyslovene nezakazovali čo i len rokovať s ruskou stranou, nieto uzavrieť s ňou mier? Kto týchto vojnychtivých lotrov, ktorí mierumilovných ľudí nazývali vlastizradcami (akoby bola ich vlasťou Zelenského Ukrajina) bude brať na zodpovednosť? Ale im nestačí táto historická hanba, oni sa ešte pokúšajú prekrúcať realitu ako Kallasová dejiny a bránia aj tých najväčších zločincov!
Neveril som vlastným očiam, keď som čítal príspevok filmovej producentky Wandy Hrycovej, ktorá bránila zosadeného šéfa Zelenského kancelárie Andrija Jermaka s tým, že je to jej priateľ, nakrútila s jeho produkčnou spoločnosťou dva filmy, a teda ona určite vie, že je to čestný človek… Záznamy odpočúvaných rozhovorov, na ktorých figuruje Jermak, jasne ukazujú, ako tento chlapík pod menom „Alibaba“ koordinuje zločineckú skupinu, ktorá plánovala podvody, manipulovala s výberom firiem, stanovovala provízie a spoločne rozkradli miliardy dolárov… ale naša Wanda s ním pila v Karlových Varoch, tak ona ho pozná najlepšie…
V podobnom duchu sa jeho zločiny pokúša zľahčovať jeden z najväčších politických pozérov, bývalý poslanec za SaS a zástupca Globsecu na Ukrajine Martin Poliačik, ktorý Jermaka ospravedlňoval tým, že považuje za dôležité vnímať ho cez to, ako veľmi pomohol Ukrajine brániť sa ruskej agresii… No skutočne, tým, že títo gangstri rozkradli peniaze určené na obranu Ukrajiny, jej teda pomohli – k úplnému rozvratu. Poliačik mystifikuje aj v tom, že na rozdiel od „ruského fašistického režimu“ odstúpenie Jermaka vraj potvrdzuje, že na Ukrajine funguje „tlak občianskej spoločnosti, slobodných médií a demokratickej inštitúcií“.
Ako zvyčajne, Poliačik klame ako slizký had, až vzbudzuje podozrenie, či nebol súčasťou tejto korupčnej schémy, pretože skutočne slobodné médiá na Ukrajine už dávno zakázali, demokratických aktivistov buď prenasledujú, väznia alebo ich vyhnali z krajiny a ako som už niekoľkokrát dokazoval, nezávislé merania Ukrajinu nezaraďujú medzi demokratické, ale hybridné režimy. A napokon, nebola to ukrajinská občianska spoločnosť, ale americké úrady a spravodajské služby, ktoré donútili Jermaka odstúpiť. Bez nich by bol stále pod ochranou Zelenského.
Zbabelý Jermak neodišiel na front bojovať, ale schovať sa tam, aby mu nemohli doručiť súdne predvolanie. Táto nezmyselná vojna bola živená iba korupciou a je hanebné to zakrývať. Dokonca aj letná vládna kríza a výmena postov sa podľa slávneho vojnového reportéra Seymoura Hersha uskutočnila hlavne preto, lebo prezidentov tím nebol spokojný s delením osobných finančných podielov. Volodymyr Zelenskyj nemôže priznať, že všetky tie obete boli zbytočné, že vojna je už dávno za prahom nezmyselnosti. Tých niekoľko stoviek ukrajinských vojakov obkľúčených v Pokrovsku bojuje len preto, lebo im nič iné nezostáva a kým nedostanú z Kyjeva povolenie sa vzdať, budú viesť svoj absurdný boj až do tragického konca.
Iba tí, ktorí z tohto vlaku rútiaceho sa do katastrofy vyskočia, si môžu dovoliť byť úprimní. Bývalý veľvyslanec Českej republiky pri NATO Jakub Landovský skritizoval Európsku úniu, že nikdy nemala vlastný plán a vždy sa iba skrývala za prázdne heslá o tom, že budeme stáť pri Ukrajine dokedy to bude potrebovať a dáme jej všetko, čo bude potrebovať. Na prekvapenú námietku novinára, že ako veľvyslanec hovoril predsa to isté, Landovský cynicky odvetil: „Áno, pretože som bol súčasťou nejakého systému, ktorý mal túto komunikačnú linku, ktorú som musel ako veľvyslanec Českej republiky ctiť. Dnes už nemusím a môžem hovoriť veci, ako sú.“
Neschopnosť hovoriť pravdu má však v medzinárodných vzťahoch katastrofálne následky. Kolektívny dlh zoskupenia najbohatších štátov G7 predstavuje závratných 75 biliónov dolárov. Takéto dlhy sú nesplatiteľné. S čím rátali tieto štáty? Že rozvrátia Rusko (ako o tom snívalo aj ukrajinské vedenie) a podmania si jeho nerastné bohatstvo? Prestížny týždenník The Economist vo svojej prognóze na budúci rok upozornil občanov Európskej únie, že je totálne nerealistické pokryť zároveň náklady na Green Deal, vyzbrojovanie EÚ a rekonštrukciu Ukrajiny. Toto všetko znamená radikálne zoškrtať zvyšky sociálneho štátu, čo bude mať zdrvujúci dopad na životnú úroveň obyčajných ľudí.
Následky tejto strašnej vojny dramaticky dopadnú aj na nás. Neutečieme otázke, kto to všetko zaplatí. A keď začnú antikorupčné tímy rozpletať celú túto chobotnicu, je otázkou času, kedy narazia na otázku, ako sa na tom všetkom zúčastňovali európski predstavitelia. Pre Rusov bude, samozrejme, jednoduchšie dokončiť všetko vojensky. Mierová zmluva je najmä v našom záujme. Ak však platí, že podmienky mieru určujú výsledky na bojisku (v tom reálnom svete, nie v svete Kaji Kallasovej), potom vzniká otázka, prečo Zelenskyj odďaľuje kapituláciu, keď podmienky budú čím ďalej, tým horšie.
Odpoveď je jednoduchá: Zelenskyj už iba hľadá bezpečnostné záruky pre seba. Keď si však uvedomíte dôsledky priznania, že cieľom všetkých vojenských, spravodajských a politických aktivít Západu minimálne od roku 2014 bol „rozpad Ruskej ríše“, musíte vedieť, že Moskva bude konať s týmto vedomím. Nemožno sa neobávať, že bez diplomatickej dohody bude svet po vojne na Ukrajine ešte nebezpečnejší, paranoidnejší a militaristickejší ako kedykoľvek predtým. Bude to svet, v ktorom budeme spomínať na studenú vojnu ako na relatívne stabilné obdobie a na miernu predohru toho, čo nás ešte len čaká.