Streľba na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej nebola len kriminálnym činom. Bola šokom, ktorý rozbil ilúziu, že podobné tragédie sa „u nás stať nemôžu“.
Prípad 24-ročného študenta, ktorý mal na svedomí viacero vrážd ešte pred samotným útokom na univerzite, ukázal, ako nebezpečne blízko sa môže násilie pohybovať bez toho, aby si ho okolie všimlo. Brutálne činy v Klánovickom lese aj vražda otca predznamenali tragédiu, ktorá vyvrcholila na akademickej pôde.
Streľba zasiahla miesto, kde sa majú stretávať myšlienky, nie zbrane. Pre mnohých študentov a pedagógov sa zrútil pocit bezpečia, ktorý univerzity prirodzene symbolizujú. Spoločnosť si zrazu uvedomila, že hrozba extrémneho násilia nie je výlučne importovaným problémom zo zahraničia.
Dva roky po tragédii ostáva otázka, či sme sa dokázali poučiť. Či sa zlepšila starostlivosť o duševné zdravie, prevencia radikalizácie a schopnosť inštitúcií reagovať skôr, než sa z varovných signálov stanú nezvratné činy.