Otec súčasného lídra Progresívneho Slovenska Martin Šimečka už pourážal Slovákov a pohanil Slovensko pred zahraničím viac ako ktokoľvek iný. Napriek tomu mainstreamové média o jeho dehonestujúcich výrokoch mlčia akoby sa nič zvláštne nestalo.
Kto však nemlčí na adresu Martina Šimečku je Eduard Chmelár, politický komentátor, analytik, historik a bývalý poradca premiéra Roberta Fica, ktorý hneď v úvode svojho statusu priznáva, že o Martinovi Šimečkovi nikdy nemal vysokú mienku. „V rozpore s tým, čo o sebe vytvára, nie je žiadnym intelektuálom či morálnou autoritou, ale nevzdelaným slabochom, ktorý pri hejtovaní nepozná mieru, a potom kvíli, keď ho niekto za jeho bezočivé osočovanie sem-tam zažaluje. A nie, jeho nevzdelanosť nespôsobil komunizmus, ako sa rád vyhovára aj 36 rokov od jeho pádu, ale intelektuálna lenivosť, pretože tento človek celý život len kádroval, škatuľkoval a vytváral si v hlave zjednodušujúce schémy, čím obchádzal základné podmienky kritického myslenia: diferencovanie a kontextualizáciu,“ pustil sa Chmelár poriadne zostra do otca lídra Progresívneho Slovenska Michala Šimečku.
„Po tom, čo dourážal popredných vedcov a umelcov požadujúcich mierové riešenie sporov ako „spodinu“, voličov Smeru ako „svine v ľudskej koži“ a Slovákov všeobecne ako „národ zbabelcov, ktorý nikdy poriadne nebojoval“ (pozdravuje ho vrchný veliteľ SNP generál Ján Golian, ktorého 120. výročie narodenia sme si včera pripomenuli a rád by sa s ním porozprával o časoch, keď odvaha nebola lacná) – najnovšie sa Martin Šimečka pustil do našej literárnej inteligencie, na ktorú sme vraj nikdy nemali šťastie (článok „Dôvod na hrdosť“ v dnešnom Denníku N). Nasleduje jeho typické sebabičovanie, preháňanie a nemiestne zovšeobecňovanie, v ktorom sa vyznal, že vždy si myslel o slovenskom národe skôr to, že je horší ako ostatné a že sme v minulom storočí vraj napáchali toľko zločinov ako máloktorý európsky národ..,“ pokračuje Chmelár.
„Je jednoduché odmietnuť Šimečkove zlátaniny ako totálne bludy. Tento národ formovala a zachraňovala po celé stáročia práve literárna inteligencia, ktorá bola jeho svedomím. Šimečka o nej nevie vôbec nič. Povie o nej len zopár všeobecných ideologických odsudkov a subjektívnych dojmov a myslí si, že si s tým vystačí. Tí ľudia pracovali do úmoru pre pozdvihnutie slovenskej spoločnosti bez toho, že by videli ovocie svojej práce, bez toho, že by sa dočkali uznania, bez toho, že by z toho niečo mali. Väčšina z nich živorila a trpela vo väzení. Od Janka Kráľa, ktorý po prepustení zo žalára po krutom mučení nevedel stáť na nohách a tri týždne ho na svojej fare v Pešti ošetroval Ján Kollár. Cez Hurbana, ktorého v okovách odviedli od malých detí za článok „Čomu nás učia dejiny“. Cez jeho syna Vajanského, ktorého pre osobnú odvahu nazývala európska tlač „slovenským O’Connellom“ (podľa írskeho bojovníka za nezávislosť). Až po mnohých ďalších,“ pripomína historik (ne)vzdelanému Šimečkovi mená viacerých slovenských významných bárodovcov.
„To nebol len Tatarka, na ktorého jediného si vie spomenúť Šimečka. Mimochodom, Tatarka patril v päťdesiatych rokoch k najodpornejším stalinistickým propagandistom, fanaticky žiadal smrť svojich kamarátov, ktorí hnili v krutom komunistickom žalári. Tak kto viac zlyhal? Špinavec, ktorý neskôr precitol? Alebo hrdina, ktorý bojoval proti fašizmu, ale počas normalizácie si hrýzol do pery, lebo jeden z tých normalizátorov mu za Gottwalda, keď ho chceli obesiť, zachránil život? Alebo taký Jozef Škultéty – celý život v tých najtvrdších zápasoch proti maďarizácii, na konferencii vo Versailles bojoval za vytýčenie južných slovenských hraníc, vzdoroval náporu čechoslovakizmu – aby na konci svojej púte, možno už tak trochu senilný, vstúpil do HSĽS a obliekol si gardistickú uniformu, z čírej túžby po uchovaní slovenského štátu. Kto ho chce súdiť?“ konštatuje ďalej politický analytik.
Chmelár pripomína, že už veľakrát poukazoval na tieto paradoxy a nevyhnutnosť posudzovať osobnosti našich dejín komplexne. „Naši velikáni vášnivo bojovali, vášnivo milovali a vášnivo sa mýlili. Iba úbožiak dokáže nad nimi moralizovať a pripisovať ich chybám fatálny význam. Aj ten Válek bol síce normalizačným ministrom kultúry, ale čo už Šimečka zatají, bol fakt, koľkým zakázaným autorom pomohol a ako prenikavo odsúdil režim rok pred jeho pádom. Šimečka dokáže s ľahkosťou zavrhnúť geniálneho básnika s povrchným odsudkom, že „slúžil režimu, ktorý potláčal slobodu“. Prečo s takouto ľahkosťou nehovorí aj o svojom otcovi, ktorý mu do šesťdesiatych rokov tiež fanaticky slúžil? Každý Argentínčan vie, že Borges nedostal Nobelovu cenu preto, lebo sa zaplietol s tamojším vojenským režimom. Ale nikto nikdy nepochyboval, že je to najväčší juhoamerický spisovateľ,“ prízvukuje Chmelár.
„Šimečka zatracuje velikánov minulosti len preto, aby vyzdvihol podpriemernosť dneška. Preto sa na našu históriu pozerá tak skreslene. Jeho povrchná chvála súčasných autorov, ktorí milujú liberálnu demokraciu (ale sú nudní a nikto ich nečíta), len ukazuje, aký primitívny ideológ sa v ňom ukrýva. Necítim nijakú potrebu vyviňovať sa z bludov, ktoré tento chudák o mne napíše, ale jeho schopnosť hádzať do jedného vreca všetko, čomu nerozumie a čo nedokáže rozlíšiť, je pozoruhodná: „Máme aj autorov, ktorých možno zaradiť do kategórie literárnej inteligencie, ale obhajujú fašistické Rusko. Sú to: Vladimír Palko, Jozef Banáš, Eduard Chmelár a Gustáv Murín.“ Táto konštrukcia najviac hovorí o jeho intelektuálnych limitoch,“ nenechal Chmelár pri kritika Martina Šimečku nitku suchú.
„Zaujímalo by ma, kam by zaradil sám seba. Lebo hoci ja som ani slovom neobhajoval fašistov v Rusku, on vášnivo bagatelizuje ukrajinských neonacistov, ktorí na rozdiel od tých ruských ovplyvňujú vedenie štátu. A v roku 2003 obhajoval Bushovu protiprávnu inváziu do Iraku a kádroval ľudí požadujúcich referendum o členstve v NATO na celej novinovej strane ako kovaný boľševik. Šimečka je dnes vlastne typický prorežimový autor, propagátor globálnej neoliberálnej ideológie. Nie je riešením, ale súčasťou presne toho problému, o ktorom píše,“ neprestáva Chmelár vo vecnej kritike Martina Šimečku.
Celý problém Šimečku je podľa neho v tom, že má komplexy z vlastnej identity. „Nevie ju definovať, preto sa vo svojich textoch ustavične vracia k Slovákom, nenávidí ich tak veľmi, až má z toho tik v oku a neustále si zdôvodňuje alebo sa pokúša racionalizovať svoj odpor k všetkému slovenskému. Ale keďže je hlúpy a nedoštudovaný, skĺzava len do lacných klišé, ktoré potvrdzujú jeho predsudky bez hlbšej znalosti problematiky. Podobne ako tí, ktorí si na liberálnych Pasienkoch spolu s ním myslia, že zachraňujú demokraciu, hoci zachraňujú len svoje zdiskreditované zadky,“ zakončil Eduard Chmelár svoju poriadne tvrdú kritiku Martina Šimečku.