Slováci určite sledujú ako mimoparlamentná strana Demokrati srdnato bojuje proti súčasnej vláde. Jej vedenie ale zrejme zabudlo, že mnohí z nich boli pri moci len pred pár rokmi, a všetci si určite ešte dobre pamätajú, ako dopadli.
Vypichnúť niektorého z vedenia Demokratov, ktorý by patril medzi najaktívnejších, by asi trvalo dlhšie, pretože zoznam mien by nebol krátky, určite ale treba spomenúť Jaroslava Naďa, šéfa strany a v rokoch 2020 až 2023 ministra obrany, ktorý má doma už tretí politický kabát (Smer, OĽaNO a Demokrati). Stojí za to pripomenúť, že to bol práve on kto darovaním vojenských stíhačiek MIG-29 a protivzdušeného systému S-300 Ukrajine prakticky znefunkčnil ochranu nášho vzdušného priestoru.
Na to, ako sa Jaroslav Naď správa v súčasnosti zareagoval v statuse na sociálnej sieti historik a politik, ale aj bývalý poslanec Národnej rady a bývalý podpredseda Slovenskej národnej strany Anton Hrnko, ktorý ho nazval Mussolinino. „Je to plešaté ako Mussolini, robí to grimasy ako Mussolini, vrieska to ako Mussolini, rád by na Slovensku zaviedol politický systém ako Mussolini, ale nie je to Mussolini,“ sarkasticky opísal Hrnko šéfa Demokratov.
„Taliansky duce napriek všetkému, čo sa mu „podarilo“ spraviť s krajinou, kde sa zrodili humanizmus a renesancia, nebol hlupák. Bol to intelektuál, ktorý svoj intelekt zapriahol do zlej káry a spolu s ňou havaroval. To naše čudo s maďarským menom v slovenskom pravopise sa svojimi spôsobmi a politickými cieľmi pripodobňuje onomu talianskemu vzoru, ale intelektuálne naňho zjavne nemá. Je to len zakrpatené vrieskadlo, teda len také zdrobnené Mussolinino,“ dodal Hrnko pri zrovnávaní Mussoliniho a Naďa.
„To, čo predviedol na svojej poslednej tlačovke J. Naď by bolo vhodné tak na vidiecke zhromaždenie okresného politického aktivistu niekde v Taliansku začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia. Reči plné žlčovitých slín a nezmyselných politických cieľov, ktoré jeden za druhým sú buď halucináciami alebo v príkrom rozpore s demokratickým charakterom našej republiky, vyvolávajú údiv a čudujem sa, že si ich ešte nevšimla prokuratúra,“ pokračuje bývalý politik.
„Jeho vyhrážky na adresu občanov a politických protivníkov sú určite nebezpečnejšie ako nejaké táračky Danyho Kollára. Na rozdiel od tohto „miláčka prokuratúry“ ich má v prípade priaznivých okolností možnosť naplniť!“ varuje Hrnko pred ďalším pôsobením Naďa vo vedení štátu. „Poďme však po poriadku. Len najväčší nepriateľ existencie samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky sa môže vyhrážať prerušením diplomatických stykov s Ruskou federáciou. Slovensko nie je svetovou mocnosťou, ktorá môže rozdávať pohlavky na medzinárodnej úrovni, komu chce,“ konštatuje Hrnko.
Slovensko je podľa neho v exponovanej polohe Strednej Európy a jeho existencia, alebo neexistencia, bude bude závisieť od rozloženia mocenských síl. „Žiaden koniec dejín sa nekonal a nebude sa konať. Rozloženie mocenských síl sa menilo a bude meniť. Preto je veľmi dôležité, aby si náš štát hľadal čo najviac priateľov a nerobil si zbytočných nepriateľov. To, že Strýčko Sam a Hrdý Albion sa chcú nepriateliť s Ruskom, je ich vec, nie naša. Ani Jarino by neskočil do Dunaja, ak by mu to veľvyslanec USA prikázal,“ vysvetľuje historik a bývalý politik a dodáva, že aj slovenský štát mal ruského vyslanca v Bratislave.
„Prerušenie diplomatických stykov a zapojenie sa do vojny tretej ríše proti ZSSR malo bezprostredný dopad na existenciu prvej SR. Ani nie mesiac po vypuknutí vojny v júli 1941 Moskva uznala londýnskú čsl. vládu a bolo vymaľované. Reči, aké vedie J. Naď bezprostredne ohrozujú samostatnosť SR. Preňho to však asi hodnota nie je,“ vracia sa Hrnko o niekoľko desaťročí naspäť a prepája to aj so súčasnosťou.
„Chcel by som mu pripomenúť, že len v totalitných štátoch o výklade dejín rozhodujú vlády, a nie historici. O tom, ako to v totalitách funguje v otázkach dejín, pomerne dobre popísal v svojom románe 1984 G. Orwell. Manipulácia dejinami zo strany politikov nikdy neslúžila demokracii. Vždy bola predzvesťou zotročenia občanov a zbavenia ich politických a občianskych práv. To, že to J. Naď myslí práve v tomto duchu, svedčilo ďalšie pokračovanie jeho „vyhlásení“. Vyhrážky občanom, že ich dá pozatvárať za ich názory nekonvenujúce s jeho videním sveta, že zakáže tlač, ktorú považuje za škodlivú, sú len také drobnôstky, všakže!“ neodpúšťa si Hrnko ďalší atak na šéfa strany Demokrati.
„Rovnakou drobnôstkou je aj jeho požiadavka na zbombardovanie tranzitného ropovodu Družba. V tejto súvislosti treba povedať, že do výstavby či už ropovodu alebo tranzitného plynovodu boli vložené obrovské finančné prostriedky a um občanov ČSSR, a vyslovenie požiadavky na ich zničenie je priamym útokom na nás všetkých. Naši otcovia a dedovia to stavali preto, aby mali najlepší prístup k energiám, nie aby nejaký Mussolinino ich toho v cudzom záujme zbavil,“ nedáva si Hrnko záverom servítku pred ústa.
„Za chrbtom nášho Mussolinina stál Eduard Heger. Neviem, ako sa cítil pri oných agresívnych slovách. Asi ho nepotešili. Ale z historických skúseností viem, že pri mocenskom avanse ľudí ako Naď prví padlí ich najbližší spolupracovníci,“ pripomenul na konci svojho statusu Anton Hrnko.