Niektorí slovenskí politici akoby si ani neuvedomovali, že na adresu šéfov vlád nemôžu hovoriť to, čo sa im zachce iba preto, že sa im nepáčia, prípadne majú voči nim pre niečo nejaké vážne výhrady. Nie je to totiž ani slušné a nie je to ani znak vyzretého politika.
Od osudného 24. februára 2022, keď začalo Rusko na Ukrajine svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“, majú mnohí slovenskí politici, ale aj bežní ľudia, vážne výhrady voči ruskej hlave štátu Vladimirovi Putinovi, ktorému dávajú rozličné prívlastky. Neuvedomujú si pri tom, že raz sa vojna na Ukrajine skončí a oni, ak budú v nejakej významnejšej funkcii, s Ruskom rokovať budú musieť. Veď sa tak stalo aj po skončení II. svetovej vojny, keď začala nielen celá Európa, ale aj celý svet rokovať a obchodovať s Nemeckom.
Čo je však horšie, naši opoziční (ne)politici urážajú a hania aj našich koaličných politikov, pričom ich označujú za ruských kolaborantov. Prostorekosť v tejto veci nechýba ani poslankyni Národnej rady SR za Progresívne Slovensko Beáte Jurík, ktorú Eduard Chmelár, politický komentátor a bývalý poradca premiéra Fica za niektoré jej vyjadrenia nazval hochštaplerkou. Teraz v statuse na sociálnej sieti ponúka päť dôkazov, že Beáta Jurík nie je hochštaplerka.
„Podpredsedníčky Progresívneho Slovenska Beáty Jurík sa dotklo, že som ju označil za jej nekompetentné až urážlivé výroky na adresu našich špičkových diplomatov za hochštaplerku v oblasti zahraničnej politiky, a tak sa na to bola v relácii Téma dňa na TA3 posťažovať a vyžalovať, že jej to „spôsobilo desiatky nenávistných komentárov“. To mi je úprimne ľúto. Nerobí mi nijaký problém ospravedlniť sa za takúto invektívu,“ píše hneď v úvode Chmelár s dôvetkom, že potom by ju však ona sama svojím prejavom nemala potvrdzovať…
„Hneď na úvod povedala, že ju znepokojuje, keď sa svetoví štátnici (Trump, Putin a Si) nazývajú navzájom priateľmi, obzvlášť, „keď sa tam ruský prezident promenádoval s jadrovým kufríkom a vysielalo to veľmi zlý signál“… No. Po prvé, ruský jadrový kufrík (tzv. čeget) nenosí Putin, ale dôstojník námorníctva a nachádza sa neustále v tesnej blízkosti hlavy štátu – to isté platí aj o americkom jadrovom kufríku (tzv. nuclear football) a samozrejme aj o jadrových kufríkoch všetkých nukleárnych mocností,“ vysvetľuje politický komentátor pre Jurík aj pre širokú verejnosť, takže to podľa neho nevysiela nijaký „zlý signál“, je to rutinné bezpečnostné opatrenie.
„Ale to pani Jurík ako odborníčka na zahraničnú politiku určite vie. Inak s ňou bezvýhradne súhlasím: striasa ma hnusom, že sa k sebe svetoví štátnici správajú priateľsky, mali by po sebe gániť, pohádať sa a napokon sa pobiť – na férovku,“ sarkasticky komentuje Chmelár priateľské správanie sa prezidentov troch najväčších jadrových veľmocí. „Ďalej sa nám poslankyňa Jurík zdôverila, že je znepokojená, že Putin vraj požaduje „návrat hraníc NATO spred roka 1997“. Ale to je čistá lož, takže mňa znepokojuje skôr to, že ju opakujú nielen tradične dezorientovaní novinári, ale aj poslanci parlamentu, zvlášť tí naslovovzatí odborníci na zahraničnú politiku,“ konštatuje politický komentátor a bývalý neúspešný kandidát na prezidenta.
„Pri pátraní po tom, odkiaľ sa táto fáma rozšírila, som narazil na nemecký bulvárny denník Bild, ktorý napísal, že Moskva sa vraj počas mierových rokovaní v Abú Zabí snažila o vystúpenie Fínska z NATO. Toto tvrdenie však nielenže nebolo nezávisle potvrdené, ale na druhý deň ho v rozhovore s novinármi dementoval fínsky prezident Alexander Stubb, ktorý vyhlásil, že nepočul takúto požiadavku od žiadneho ruského predstaviteľa (a to priamo telefonoval s Putinom),“ poukazuje Chmelár na hoax, ktorý šíria niektorí „nezávislí“ zahraniční novinári, od ktorých to potom preberajú aj niektorí naši politici.
Presnejší bol podľa neho americký denník The New York Times, ktorý predtým informoval, že ruský dokument z 10. novembra zopakoval požiadavky zhodné s tými, ktoré Moskva predložila už v roku 2021, teda stiahnutie vojenských základní a síl NATO na úroveň roka 1997. „Čo je niečo iné ako vystúpenie z aliancie. To, samozrejme, poslankyňa Jurík a podobní odborníci na zahraničnú politiku, určite vie, rovnako ako novinári, ktorí si určite pamätajú základnú profesionálnu zásadu overovania si informácií z dvoch rozličných na sebe nezávislých zdrojov… Len ktovie prečo toto klamstvo sústavne opakujú? Zrejme sú takí rafinovaní, že chcú zmiasť nepriateľa, a za to si zaslúžia pochvalu za bdelosť,“ opäť sarkasticky komentuje Chmelár s dôvetkom, že tu by sa žiadalo seriózne dovysvetliť, prečo vznikla táto ruská požiadavka.
„Z toho istého dôvodu, prečo Rusi od začiatku trvajú na dohode o novej európskej bezpečnostnej architektúre. Na to, aby sme pochopili ruské východisko, sa musíme vrátiť do roku 1975, kedy sa prijatím Helsinských dohôd začali rozhovory o spoločnej európskej bezpečnostnej architektúre. Tie pokračovali aj po skončení studenej vojny a vyvrcholili prijatím Charty pre novú Európu 21. novembra 1990 v Paríži. Teraz je dôležité, aby počúvali najmä mladí ľudia, ktorých pred pár dňami balamutili na námestiach, že cieľom Nežnej revolúcie bolo odrezať sa od Ruska a vstúpiť do NATO. Nie, milé deti, mali by ste vedieť, že rok 1989 by nebol možný bez reformnej politiky prestavby a glasnosti sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, ktorý uvoľnil putá svojim satelitom a nechal vývoj v ich rukách,“ ponúka historik a politický komentátor zásadné informácie.
„Pri páde komunistických režimov v strednej a východnej Európe sa nehovorilo o vstupe do NATO (ten vtedy nechcel ani Václav Havel), ale o spolupráci Západu a Východu. To bolo cieľom spomínanej Charty pre novú Európu, ktorú podpísali všetky európske krajiny, Sovietsky zväz, Spojené štáty a Kanada a vyhlasovali v nej, že éra vojenských blokov je prekonaná a že bezpečnosť je nedeliteľná,“ prízvukuje Chmelár a dodáva, že na tomto základe sme v roku 1995 vytvorili Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. „Išli sme teda ešte stále správnym smerom. Potom sa však presadila politika rozširovania NATO, ktorá znamenala presný opak: prechod od znižovania k zvyšovaniu zbrojenia, namiesto odstraňovania deliacich čiar ich presúvanie čoraz bližšie k ruským hraniciam a postupné obnovenie studenej vojny,“ vysvetľuje politický komentátor ďalšie súvislosti.
„Bolo to teda priame popretie Charty pre novú Európu i helsinského procesu, bolo to posilňovanie bezpečnosti Severoatlantickej aliancie na úkor Ruska. Už vtedy som sa pýtal vo svojich publicistických textoch a starších knihách (Rozprava o zjednotení ľudstva, 2001), kde a kedy sa tento proces zastaví a aký má cieľ. Keďže NATO nechcelo prevziať úlohu svetového policajta (lebo malo globálne záujmy, nie globálnu zodpovednosť), už v tom čase bolo prezieravým ľuďom jasné, že skôr či neskôr na seba záujmy oboch blokov narazia,“ upozorňuje Chmelár.
„A tak napriek tomu, že Rusko sa snažilo od začiatku so Západom spolupracovať, arogantne až spupne sme prehliadali jeho obavy, jeho námietky, jeho varovania a odmietali sme vziať do úvahy, že odpor k rozširovaniu NATO je súčasťou hlboko zakoreneného štátneho vedomia naprieč celým politickým spektrom (zdieľal ho aj rebel Alexej Navaľnyj, ktorý bol súperom Vladimíra Putina v problematike korupcie a právneho štátu, nie však v geopolitických otázkach, vrátane anexie Krymu). A tak sme sa dostali až k otvorenej vojne a niektorí si dodnes odmietajú pripustiť, že jej prapríčinou bolo postupné presúvanie západnej vojenskej mašinérie k ruským hraniciam,“ dodáva Chmelár na margo toho, kde má vojenský konflikt na Ukrajine svoje základ.
„To som sa ale znova nechal uniesť a neodolal som svojej odpudzujúcej maskulínnej túžbe zasa sa predviesť, keďže pani poslankyňa Jurík ako rešpektovaná znalkyňa má toto všetko v malíčku, takže keď zadrela takú hlúposť, že ak by naše územie opustili jednotky NATO, zostali by sme odkázaní sami na seba, to bola len taká chvíľková slabosť, určite to tak nemyslela, aj keď to znelo tak presvedčivo, ako keď Miloš Jakeš obhajoval nevyhnutnosť zotrvania sovietskych vojakov na území ČSSR z dôvodov našej bezpečnosti,“ s nádychom humoru a sarkazmu vysvetľuje Chmelár.
„No a napokon nás podpredsedníčka Progresívneho Slovenska ohúrila svojimi hlbokými znalosťami diplomatického protokolu, keďže si zo summitu odniesla pocit, že Vladimír Putin bol ponížený čínskym prezidentom. Prišla na to tak, že prijatie ruského prezidenta podľa jej vkusu nebolo také veľkolepé (veru, aj mne sa zdalo, že tie dievčatá s vlajočkami skákali a kričali akosi lenivejšie), no a keď pricestoval Vladimír Putin, tak „namiesto toho, aby ho išiel vítať čínsky líder, tak tam poslali len nejakého veľvyslanca“, zároveň ho nepozval na bilaterálne stretnutie tak ako Donalda Trumpa a Beáta Jurík svojím jasným zrakom dokonca videla, že ho Si Ťin-pching pri spoločnej fotografii od seba „doslova odsunul“. V tom všetkom videla pani poslankyňa výraznejšie signály ako indiánske dymové clony,“ pokračuje Chmelár sarkastickým tónom vo svojom vysvetľovaní pre „všímavú“ Beátu Jurík.
„Ja si, samozrejme, netrúfam spochybňovať hlboké znalosti takej uznávanej expertky Progresívneho Slovenska, preto mi dovoľte len zopár drobných, ale naozaj len bezvýznamných korekcií. Je to všetko, prirodzene, presne tak, ako to povedala, až na niekoľko detailov. Vladimíra Putina nevítal „nejaký veľvyslanec“, ale piaty najvyššie postavený člen čínskej komunistickej hierarchie Cchaj Čchi (politický šéf kancelárie Si Ťin-pchinga). Z hľadiska veľmi prísneho a precízneho čínskeho protokolu toto bol štandard, nie subštandard,“ vysvetľuje ďalej Chmelár s dôvetkom, že nezvyčajná prítomnosť čínskeho prezidenta na letisku pri privítaní Donalda Trumpa bolo len ústretové recipročné gesto, ktorým hostiteľ oplatil láskavosť prezidenta USA, ktorý ho bol rovnako nadštandardne privítať pri jeho májovej návšteve Spojených štátov už na letisku vo Washingtone.
„Takže z tejto protokolárnej úrovne nemožno vyčítať žiadnu nevraživosť, práve naopak: pri odchode Si Ťin-pching odprevadil Vladimíra Putina až k autu, a ten mu po krátkom objatí povedal významnú vetu: „Dopadlo to lepšie, než sme dúfali.“ (To na margo novinárskych mudrlantov, ktorí tento historický summit okomentovali slovami, že sa mohol vybaviť esemeskami). No a ako vysvetliť znepokojenie podpredsedníčky Progresívneho Slovenska, že čínsky prezident nepozval ruského prezidenta na bilaterálne stretnutie tak ako amerického prezidenta? Žeby to bolo tým, že Si Ťin-pching a Vladimír Putin sa spolu stretávajú častejšie ako Donald Trump s lídrami oboch komôr Kongresu?“ pokladá Chmelár zásadnú, no vysvetľujúcu otázku.
„Ozaj, a prečo nepozval Vladimír Putin Si Ťin-pchinga na bilaterálne stretnutie s Donaldom Trumpom? Žeby preto, že riešili záležitosti, ktoré sa Číny netýkajú? Ja viem, odčítal som to Beáte Jurík z pier, presne to chcela povedať. Rovnako ako moment, keď pri spoločnej fotografii nikto nikoho neodsunul, len Vladimír Putin zdvorilo ustúpil manželke čínskeho prezidenta, aby nestála na okraji,“ dovysvetľoval Eduard Chmelár v závere isté „detaily“, aby ešte raz sarkasticky dodal: „Ako vidíte, spoľahlivo som vyvrátil, že Beáta Jurík je hochštaplerka a odhalil som jej bezkonkurenčné znalosti zahraničnej politiky. Týmto sa jej hlboko ospravedlňujem za svoj omyl a som rád, že sme si všetko tak krásne vyjasnili. Nemáte za čo, rád aj nabudúce.“
Zdroj foto: koláž facebook.com
