Politológ Eduard Chmelár o aktuálnom politickom dianí doma i vo svete: Úvahy, či vôbec máme robiť diplomaciu, považujem za choromyseľné
Ešte zopár poznámok k hystérii okolo cesty premiéra Fica do Moskvy. Keby tu existovala vyspelá politická kultúra a racionálna verejná komunikácia, tak by opozícia v tejto situácii kládla otázky o obsahu rokovaní a neškandalizovala by formálny fakt, že sa predseda vlády SR s niekým stretol. Ale vidíme, že táto nemožná garnitúra toho nie je schopná.
Namiesto toho Joker Matovič nasvecuje reflektorom budovu v Kyjeve s nápisom „Dosť bolo Fica!“ a tvári sa pri tom ako Batman, kým zmatovičený triumvirát PS – SaS – Demokrati predvádza na námestí v Bratislave nechutné krvavé divadlo s Putinovou podobizňou. Politická a intelektuálna úroveň psychicky nevyrovnaného adolescenta. Je to práve tak detinské, ako aj hlúpe.
Je znakom šialenstva doby, ak odsudzujeme predstaviteľa jedného štátu iba za to, že sa stretol s predstaviteľom iného štátu. Dialóg a diplomacia sú základnými nástrojmi demokratickej politiky.
Zakladajúci dokument Európskej únie Schumanova deklarácia, ktorej 75. výročie sme si včera pripomenuli, sa začína slovami, že „svetový mier nemožno zachovať bez toho, aby sme nevyvinuli tvorivé úsilie, úmerné nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú“.
Aké tvorivé úsilie vyvinula predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová či šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová, keď obe tárajú o európskych princípoch a o tom, že EÚ prispieva hľadaniu mierových riešení, keď v skutočnosti namiesto hodnoty mieru, ktorý sa spomína v Schumanovej deklarácii najčastejšie, oznámia svoj úmysel ukradnúť Rusku bankové výnosy z aktív a vyplatiť ukrajinským zbrojárskym firmám jednu miliardu eur?
Peniaze ukradnuté na zvýšenie zbrojenia – toto je ich príspevok k mieru? Veď je to karikatúra ideálov otcov zakladateľov zjednotenej Európy Schumana a Monneta, ktorí kládli dôraz na spojenie strategických zdrojov krajín, aby sa vojna medzi historickými rivalmi stala „nielen čisto nemysliteľnou, ale aj hmotne nemožnou“.
Podľa ich vízie táto spoločná výroba uhlia a ocele mala byť „ponúknutá svetu ako celku bez rozdielu alebo výnimiek, s cieľom prispieť k zvýšeniu životnej úrovne a na podporu mierových úspechov“. Keď si tieto slová zo Schumanovej deklarácie premietnete do správania a konania súčasných európskych politikov, musíte stŕpnuť hrôzou, ako účelovo prekrúcajú význam pôvodných ideálov, je to rovnako odpudzujúce ako normalizačné drísty alebo Brežnevova doktrína. Hovoria o mieri, ale pripravujú vojnu – ako Rímska ríša v čase úpadku a rozkladu.
Oficiálnym cieľom cesty slovenského premiéra do Moskvy bolo vzdať úctu ruskému ľudu za jeho obrovský a rozhodujúci podiel na porážke fašizmu. V tomto ho netreba školiť, na rozdiel od nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera, ktorý na pôde Bundestagu vyhlásil, že Nemci sa z druhej svetovej vojne poučili, preto dnes podporujú Ukrajincov vo vojne proti Rusku…
Nepochopili vôbec nič. Rovnako ako v roku 1999, keď nemecké bojové lietadlá po prvý raz od druhej svetovej vojny protizákonne bombardovali Srbsko.
Robert Fico urobil dobre, že sa nezúčastnil na vojenskej prehliadke na Červenom námestí, na ktorom naozaj došlo k zneužitiu slávnosti na propagáciu súčasnej vojny na Ukrajine – či už v oficiálnom prejave, pochodujúcimi bojujúcimi jednotkami alebo prehliadkou zbraní, ktorými sa útočí na ukrajinské ciele. Ak by slovenský premiér tomuto tlieskal a týmto mával, to by už vysvetľoval veľmi ťažko a pre mňa osobne by to bolo odpudzujúce.
Zároveň sa mu podaril husársky kúsok: v priebehu 8 hodín sa stretol a rokoval s najvyššími predstaviteľmi štyroch zo skupiny najľudnatejších štátov sveta (Číny, Brazílie, Ruska a Vietnamu), ktorí reprezentujú takmer 2 miliardy ľudí. Ukážte mi politika v strednej Európe, ktorý toto niekedy dokázal a akéhokoľvek predstaviteľa 5-miliónového národa, ktorému by svetové veľmoci venovali takú pozornosť.
Toto treba zdôrazniť, pretože neborákom z Progresívneho Slovenska to zjavne nedochádza a nerozumejú ani len tomu, že generálny tajomník Komunistickej strany Vietnamu nie je nejaký „vysoký predstaviteľ“ tohto štátu, ale najvyšší činiteľ tejto 100-miliónovej krajiny, ktorý má väčšiu moc ako prezident alebo predseda vlády (podobne ako to bolo u nás za bývalého režimu).
Preto sú vrcholne trápne reakcie notorického klamára Mikuláša Dzurindu a notorického hulváta Rastislava Káčera v dnešnej 360-ke na tento pozoruhodný diplomatický výkon. Obaja sa premiérovi vysmiali, pričom Dzurinda spochybnil význam takýchto rokovaní, vraj pri nich vybaví „starú belu“ a o päť minút si ho čínsky prezident nebude pamätať…
To je zaujímavé, ale ja si zasa pamätám, že Mikulášovi Dzurindovi sa za osem rokov jeho mandátu nepodarilo stretnúť s čínskym prezidentom ani raz, hoci sa o to extrémne usiloval a posielal do Pekingu odkazy, že má „veľký záujem“ o čínske investície a o „rozvoj intenzívneho politického dialógu“. Kým on obišiel na prázdno, Robert Fico sa stretol s najvyšším čínskym predstaviteľom len v priebehu posledného polroka už dvakrát.
Káčer zasa sprosto klamal, že takých stretnutí ako mal Fico, má každý jeden premiér, pričom Dzurinda a Radičová ich mali vraj stokrát… Naozaj? Koľkokrát že sa to stretol Mikuláš Dzurinda alebo Iveta Radičová s čínskym prezidentom? Nula. Koľkokrát sa stretli s brazílskym prezidentom? Nula. Koľkokrát sa stretli s najvyšším predstaviteľom Vietnamu? Nula. Koľkokrát bola Iveta Radičová v Kremli? Nula. Prosto samé trápne lži zlomyseľných a závistlivých ľudí.
Kritizovať samotné stretnutia je teda nesmierne nízke a úbohé. Aj americký denník The Washington Post skonštatoval, že prítomnosť svetových lídrov v Moskve dokazuje, že západná snaha o izoláciu Ruska stroskotala. A neboli tam len „diktátori“.
Brazílsky prezident Lula reprezentuje demokraciu väčšiu než ktorýkoľvek štát v Európe. A bol by tam prítomný aj predstaviteľ najväčšej demokracie sveta, indický premiér Módí – nebyť konfliktu s Pakistanom. A Ficovi budú nejakí potrimiskári vyčítať, že nadväzuje kontakty s najdôležitejšími štátmi sveta?
Iba pripomeniem, že aj normalizačný minister zahraničných vecí ČSSR Bohuslav Chňoupek mal voľnejšie ruky, pretože v atmosfére studenej vojny sa stretával s americkým prezidentom, francúzskym prezidentom, nemeckým spolkovým kancelárom atď. a nikto z Moskvy mu na rozdiel od dnešných bruselských úradníčkov do toho nekecal.
Oprávnené otázky môžu vznikať z obsahu týchto rokovaní, ale klásť ich je zjavne nad intelektuálne kapacity našich opozičných politikov a médií.
Priznám sa, že ma už začína vyrušovať, že premiér Fico takmer na každom zahraničnom rokovaní otvára otázky podpory zbrojárskeho priemyslu (v tomto prípade na stretnutí s najvyššími predstaviteľmi Brazílie a Vietnamu). Teším sa, že sa konečne stretol s prezidentom Lulom da Silvom (túto cestu som mu navrhol ešte ako poradca), legendou latinskoamerického socialistického hnutia. Len mi je ľúto, že sa nezaujímal o participatívnu a ekonomickú demokraciu (ktorej je Brazília priekopníkom) alebo o Lulove bohaté skúsenosti s bojom proti chudobe (ktoré by sa dali využiť pri zvýšení životnej úrovne a likvidácii „slovenských slumov“ – rómskych osád), ale zasa len o zbrane…
Rovnako vidím rezervy jeho stretnutia s ruským prezidentom. Robert Fico sa pochválil, že hovoril s Vladimírom Putinom medzi štyrmi očami a pri tomto rozhovore mu ruský štátnik podrobne vysvetlil, čo sa bude na Ukrajine diať. Boli to iste zaujímavé informácie, len moja otázka znie, ako ich slovenský premiér mieni a dokáže využiť.
Už viackrát som kritizoval jeho pasivitu pri podpore mieru, ktorá sa vyčerpáva a obmedzuje len na konštatovanie, že podporuje mierové návrhy bez toho, aby sa v tom angažoval aktívnejšie. Chápem, že ja som idealista a on pragmatik, ale povedať v tejto súvislosti, že „nebudem sa púšťať do vopred prehratých zápasov“ je rezignáciou na možnosti a komparatívne výhody, aké Slovensko má.
Nie je v našich silách prevziať rozhodovacie právomoci, ale vždy máme možnosť iniciovať riešenia a hľadať pre ne silných spojencov. Je mi ľúto, že v tomto smere Robert Fico neprekročil svoj tieň, lebo zo súčasnej politickej garnitúry je jediný, ktorý má na to schopnosti.
Na druhej strane predstavitelia štátov EÚ budú nesmierne hlúpi, ak namiesto toho, aby využili informácie z prvej ruky, ktoré Robert Fico od Vladimíra Putina získal, ho budú urážať, ostrakizovať a vyhrážať sa sankciami. Slovenský premiér môže byť dôležitým komunikačným kanálom, ale aj sprostredkovateľom (ak bude chcieť) dialógu medzi EÚ a Ruskom. Lebo mier sa dosahuje diplomatickým vyjednávaním, nie eskaláciou napätia a bojovými poradami.
Znova zdôrazňujem, že slovenská diplomacia by mala vyhodnotiť správanie pobaltských štátov (ktoré nepovolili prelet nášho vládneho špeciálu cez ich vzdušný priestor) ako nepriateľský postoj a dať im jasne najavo, že takéto porušovanie medzinárodných dohôd nebudeme tolerovať. Alebo máme my recipročne stiahnuť slovenských vojakov z Lotyšska?
Nech je to už ako chce, slovenská opozícia nemá žiadne morálne právo kritizovať, s kým sa stretáva slovenský premiér.
Kto to hovorí? Ivan Korčok, ktorý ako šéf diplomacie inicioval prehĺbenie politických vzťahov so Saudskou Arábiou, ktorá je jednou z najhorších a najkrvavejších diktatúr sveta? A ktorý sa ešte ako štátny tajomník znemožnil tvrdením, že v Rijáde rokoval s „podpredsedom parlamentu“? (Saudská Arábia je absolutistická monarchia a nemá parlament.)
Alebo Andrej Kiska, ktorý nazval tureckého diktátora „svojím priateľom“ a Turecko (v ktorom je väznených viac novinárov ako v Iráne alebo Číne) „ostrovčekom stability“?
Páčilo sa vám viac stretnutie Zuzany Čaputovej s autoritatívnym následníkom trónu v Dubaji, keď vieme, že ten kuxus vyrástol na zneužívaní 250 000 robotníkov v podmienkach otroctva, keď im režim odobral pasy, odoprel ich sociálne práva a donútil ich zvyšovať výkon pomocou fyzických trestov? To sa vážne chcete hrať na dobrých a zlých diktátorov, pokrytci?
Vieme, čoho sú títo ľudia schopní a neschopní. Zuzana Čaputová počas výkonu svojho mandátu svojou jednostrannou politikou zhoršila vzťahy s väčšinou štátov. Čínskeho ministra zahraničných vecí urazila, keď mu na prijatí vyhodila na oči stav ľudských práv, hoci ona sama odmietla vyjadriť podporu politickému väzňovi v Európe Julianovi Assangeovi a ignorovala aj výzvy na podporu masakrovaného palestínskeho obyvateľstva. Skončime toto trápne pokrytectvo.
Väčší trapas je už len to, keď niekdajší ideologický okiadzač Varšavskej zmluvy Marián Leško soptí o stretnutí Roberta Fica s Vladimírom Putinom ako o „dokonanej vlastizrade“. Už dávno nemám žiadne ilúzie o týchto opozičných trolloch, že pri svojom blúznení dokážu vážiť slová a ich skutočný význam, ale odkedy je vlastizradou formálne stretnutie bez akéhokoľvek konania proti štátu? Je vlastizradcom každý štátnik, ktorý sa neizoluje a komunikuje? To je logika malých detí na pieskovisku, keď sa Janko nerozpráva s Jožkom, lebo ten sa kamaráti so Zuzkou… Týmto šialencom živiacim sa jedom už načisto preplo.
Takže nie, neprijmime tento zvrátený pohľad na svet. Premiéra rozhodne netreba kritizovať za to, s kým sa stretáva, ale tlačiť ho do konkrétnejších výstupov v podobe benefitov z takýchto rokovaní. Tam je priestor na politický spor, nie v choromyseľných úvahách, či vôbec máme robiť diplomaciu.
Zdroj: fb Eduard Chmelár