Politológ Eduard Chmelár sa nestačí čudovať, z čoho všetkého sa na Slovensku vyrobí politická kauza:
Rozhodnutie STVR neodvysielať epizódu relácie Trochu inak, v ktorej moderátorka Adela Vinczeová spovedala svojho manžela Viktora Vinczeho, vyvolalo búrku hysterických reakcií bedákajúcich nad ohrozením slobody prejavu, z ktorých sa mi ani jedna nejaví úprimná.
Notoricky známe progresívne hviezdy ako moderátorka Kristína Tormová, speváčka Katarína Koščová či herec Ján Jackuliak sa predbiehajú v emotívnych výkrikoch typu „Neskutočné!“ – „Totálne šialenstvo!“ – „Desivé, kam smerujeme!“ a podobne. Ešte dramatickejšie zareagoval producent relácie Daniel Rabina, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol: „Principiálne je problém v tom, že sa vracia doba, kedy niekto rozhoduje, kto môže alebo nemôže byť vo vysielaní.“ Takže čo mi na týchto reakciách prekáža?
Jednoducho fakt, že sa o ne principiálnosť ani len neobtrela. Títo ľudia mlčali alebo dokonca schvaľovali praktiky, keď vo verejnoprávnej televízii panovala skutočná cenzúra, keď sa tam za bývalej vlády vytvárali čierne zoznamy ľudí, ktorí sa nesmeli v spravodajstve ani len objaviť – od mojej maličkosti až po expremiéra Jána Čarnogurského, čo má osobitne trpkú príchuť, lebo on ako bývalý disident a politický väzeň má oveľa väčšie právo posudzovať, aká doba sa vracia, a nie títo nájomní klauni, ktorí (nalejme si čistého vína) nebojujú o slobodu prejavu, ale o vlastné kšefty. A napokon, vtedy mal stopku v RTVS aj samotný Adelin otec! Vtedy si nevšimla návrat temnej doby? Táto očividná cenzúra jej neprekážala tak veľmi ako štandardné manažérske rozhodnutie STVR?
K samotnej pseudokauze iba toľko. Nejde tu len o to, že samotná STVR musela reagovať na možný konflikt záujmov a zabrániť tomu, aby bola verejnoprávna televízia zneužitá na vybavovanie si stále živých pracovnoprávnych vzťahov moderátora komerčnej televízie. Principiálne ide o to (a to si mala uvedomiť samotná Adela), že robiť rozhovor s vlastným rodinným príslušníkom by bolo neetické v každej, nieto verejnoprávnej televízii. Neviem, kam sa podel jej povestný profesionalizmus, ale mal som radšej tú múdru Adelu, ktorá bola vždy nad vecou a ktorá dokázala pozitívne ovplyvniť množstvo mladých ľudí ako túto upätú progresívnu aktivistku.
Chápem, že cítila potrebu zastať sa manžela, ale Viktor Vincze ju ťahá do vôd, ktoré neboli jej parketou. Ak bývalý čítač správ TV Markíza vyjadruje znepokojenie nad tým, že pre STVR je dôležitejší „širší kontext“ ako „sloboda“, iba tým dokazuje, že nerozumie poslaniu verejnoprávnej televízie. Jej činnosť je totiž vymedzená celým radom dokumentov a princípy ako objektivita, pluralita, nestrannosť a podobne nie sú rozmarom manažmentu, ale zásady striktne určené legislatívou. Ona musí zo zákona vnímať a posudzovať „širší kontext“. Títo progresívni aktivisti si či už náročky alebo z neznalosti mýlia redigovanie s cenzúrou a profesionálne nároky na kvalitu ich práce označujú za zásah do slobody prejavu. Ale tak to jednoducho nie je.
Nemá zmysel vysvetľovať Tormovej, Ostrihoňovej alebo Havranovi, že „relevantní“ hostia sa nenachádzajú len v progresívnom spektre alebo na jednej strane politického tábora, že nárok na pluralitu, vyváženosť, otvorenú diskusiu a všestranné informácie majú všetci diváci. Ale Adela by to mohla chápať. To rozhodnutie nevydať sa cestou nepotizmu mala urobiť predovšetkým sama.
Ešte trápnejšie je sťažovanie sa moderátora Michala Havrana na to, že mu STVR nevrátila obleky ušité na mieru, ktoré si vraj vybavil sám. Kto pozná tohto notorického luhára, nemôže byť prekvapený, že ako obyčajne zavádza. Jeho obleky boli totiž objednané a uhradené z rozpočtu STVR, a preto mu nepatria. Ak po nich tak túži, môže si ich odkúpiť, ako mu to televízia navrhla, ale zneužívať peniaze daňovníkov na vlastný šatník je nemorálne. Jednoducho časy, keď externé firmy tunelovali verejnoprávnu televíziu, sa skončili. A Havran, ktorému na nový projekt najviac prispela Nadácia otvorenej spoločnosti, už objektivitu nemusí ani len predstierať.
STVR má celý rad problémov, ale pred takýmito avantúrami ľudí, ktorí nesledujú verejný záujem, ale osobný prospech a súkromný zisk, ju treba otvorene brániť. Môže sa totiž stať, že raz príde k skutočnému ohrozeniu jej nezávislosti a slobody. Ale potom ju ľudia otupení z týchto účelových hier už nebudú mať vôľu a motiváciu chrániť.
zdroj: fb Eduard Chmelár