Poslanci za Progresívne Slovensko prijali 20. novembra t. r. v Komárne vyhlásenie, v ktorom vyzývajú vládu, aby uznala, že v povojnovom období sa čsl. orgány dopustili v prípade maďarskej komunity porušení humanitárnych zásad a ďalších krívd.
„Žiada slovenskú vládu, aby pri posudzovaní súdnych žalôb o vlastníctvo k nehnuteľnostiam spojených s (povojnovými – pozn.) konfiškačnými rozhodnutiami dodržiavala princíp, že dekréty prezidenta ČSR sú ako súčasť slovenského práva vyhasnuté a na ich základe nie je možné robiť rozhodnutia o nových právnych skutočnostiach. V honbe za maďarským voličom PS otvorili tému tzv. Benešových dekrétov. Poďme teda za nimi.
Ihneď po skončení vojny, ešte v roku 1945, prezident Československa Eduard Beneš a takmer identicky na Slovensku Slovenská národná rada vydali dekréty, ktoré (zjednodušene) Nemcov a Maďarov, ktorí za vojny prijali štátne občianstvo Nemecka a Maďarska, a to boli takmer všetci, pozbavovala štátneho občianstva ČSR a prakticky aj majetku. Na Slovensku najskôr nasledovala tzv. dobrovoľná výmena obyvateľstva, čiže Maďari zo Slovenska boli premiestnení do Maďarska a opačne Slováci z Maďarska. Hnuteľný majetok si mohli zobrať so sebou, za nehnuteľný dostali náhradu spravidla tiež v nehnuteľnostiach v krajine premiestnenia. Samozrejme, že vznikali spory skôr o detailoch.
Začiatkom 70-tych rokov som nastúpil ako advokátsky koncipient v Bratislave a môj školiteľ, JUDr. Zsolt Sárkány so svojím náprotivkom v Budapešti vybavovali právne spory, ak niektorý účastník namietal nespravodlivosť v majetkovom vysporiadaní. Z oboch štátov sa zúčastnilo premiestnenia cca po 75 tisíc obyvateľov. Netreba si robiť ilúzie o dobrovoľnosti premiestnenia, najmä Maďarov zo Slovenska, ale v rozrušených povojnových pomeroch to bol takmer vrchol pokojného riešenia problému účastníka víťazného tábora voči obyvateľom porazeného tábora. Nasledovalo nedobrovoľné premiestňovanie Maďarov, ktorí zostali na Slovensku, do obydlí, ktoré zostali prázdne v Sudetoch po odsunutých Nemcoch.
Maďari zo Sudet sa čoskoro, v r. 1948 mohli vrátiť na Slovensko. Maďarsko aj Československo pripadli do sovietskeho bloku a Moskva nepotrebovala problémy pre akési spory malých národov za skončenej vojny, keď sa začínala nová, studená vojna. Dôležité je, že na Slovensku nie sú známe žiadne prípady zabíjania Maďarov po vojne z pomsty za udalosti z čias vojny. Možno sa niektoré stali, ale nenadobudli spoločenský význam. Je to rozdiel oproti všetkým iným vtedajším vyrovnávaniam národnostných hraníc (Sovietsky zväz, Poľsko, Česko, Juhoslávia).
Dôvody pre rozdúchavanie vášní na slovenskej strane existovali. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 Nemecko a Taliansko odtrhli od Slovenska juh. Na obsadenom území slovenskí učitelia, policajti, notári a ďalšie povolania dostali niekoľko hodín na zbalenie vecí, naložili ich na auto alebo voz, odviezli na novú hranicu a tam vyložili. Ďalej sa museli postarať o seba. Môj otec bol vtedy úradníkom na autonómnom ministerstve školstva v Bratislave, mal na starosti základné a stredné školy. V noci mu telefonovali z rôznych hraničných prechodov učiteľky, že ich tam Maďari vyviezli a žiadali pomoc. Učiteľky, vyhnané zo zabraného územia potrebovali aj nové miesta na Slovensku. Situáciu riešil tak, že vydaté učiteľky na Slovensku dostali okamžitú výpoveď (mali živiteľa) a na ich miesta zamestnal učiteľky, ktoré Maďari vyhnali z južného územia. Vtedy stratila učiteľské miesto moja mama aj sestra neskoršieho prezidenta Jozefa Tisa. Maďari na obsadenom území postupovali tvrdšie. V obsadených Šuranoch na Štedrý deň 1938 maďarskí žandári strieľali do Slovákov pred kostolom za spievanie slovenskej hymny. 17-ročnú Máriu Kokošovú zastrelili. Po tom všetkom, a na českom obsadenom území bolo toho viac, vyšli tzv. Benešove dekréty.
Benešove dekréty zostali súčasťou slovenského aj českého právneho poriadku, ale najmenej od nášho vstupu do Rady Európy (november 1993) už nemožno podľa nich vydávať nové právne akty – uzatvárať zmluvy, odoberať nehnuteľnosti a pod. Vstupom do Rady Európy, a neskôr vstupom do dnešnej EÚ sme prijali Európsku konvenciu o ľudských právach, ktorá neumožňuje súčasnú platnosť Konvencie aj Benešových dekrétov.
Po Novembri ´89, vytvorení nových vlád, federálnej aj republikových, čiastočnej obmene poslancov Národnej rady a po voľbách 1990 nasledovalo idealistické obdobie slovenskej politiky, keď sme chceli nadviazať so všetkými priateľstvo. Slovenský parlament prijal ospravedlnenie Židom za príkoria počas Slovenského štátu, ospravedlnenie Nemcom za príkoria po vojne a chceli sme prijať aj ospravedlnenie Maďarom za príkoria po vojne. Ale pri Maďaroch sme chceli, aby aj maďarský parlament prijal ospravedlnenie voči Slovákom za to, čo Maďarsko robilo Slovákom v Maďarsku počas vojny. U Maďarov sme narazili. Maďari tvrdili, že voči Slovákom sa ničoho nedopustili a žiadne vyhlásenie nechceli prijať. Bolo viacero rokovaní delegácií, naposledy o veci hovoril predseda Národnej rady Pavol Hrušovský na stretnutí s predsedníčkou maďarského parlamentu Katalin Szili v roku 1994, ale aj ona zopakovala maďarské stanovisko. Návrh slovensko-maďarského vyhlásenia napísal maďarský intelektuál zo Slovenska. Zo starších výročí.
V januári 1998 sa uskutočnilo v Levoči stretnutie prezidentov Vyšehradskej štvorky. Od našich maďarských priateľov sme dostali informáciu, že maďarský prezident Arpád Goncz sa cestou do Levoče zastaví na cintoríne v Černovej (Ružomberok) a položí veniec pri pomníku obyvateľov Černovej, zastrelených maďarskými žandármi v roku 1907. Nakoniec z návštevy cintorína zišlo, Maďari nie sú ochotní priznať akúkoľvek svoju vinu na tragédii. Ešte predtým, v novembri 1997, pri 90. výročí masakry, som navrhol Bélovi Bugárovi, či by maďarské strany na Slovensku neboli ochotné vyjadriť ľútosť nad streľbou v Černovej. Maďarské strany to odmietli. V Černovej v októbri 1907 maďarskí žandári zastrelili 15 obyvateľov Černovej a 12 ťažko zranili, keď obyvatelia obce žiadali, aby nový kostol, postavený z iniciatívy Andreja Hlinku, vysvätil Andrej Hlinka, v tom čase odsúdený za „poburovanie proti maďarskej národnosti“.
Progresívne Slovensko považuje Benešove dekréty za „vyhasnuté“ a chce, aby ich za také vyhlásila aj vláda. Nuž, na právnických fakultách o takom zániku platnosti právnej normy neučia. Pre odľahčenie. V Anglicku platí zvykové právo, platné po celé stáročia. Prišiel študent na skúšku na právnickej fakulte a žiadal profesora, aby mu ponúkol pohár piva, pretože tak predpisoval zvyk spred niekoľkých stáročí. Profesor to odmietol s argumentom, že podľa rovnakého zvyku študent mal prísť na skúšku opásaný mečom a on tak neprišiel. Profesorovi by nepomohlo, keby argumentoval, že pravidlo (zvyk), o ktorom hovorí študent je už „vyhasnutý“.
Čo žiada PS je, právnicky vyjadrené, „neplatnosť Benešových dekrétov od samého začiatku“. To je požiadavka nemeckých revanšistických organizácií združených v Zväze vyhnancov. Česká vláda to odmieta s argumentom, že uznanie neplatnosti Benešových dekrétov od samého začiatku by spätne rušilo účasť Československa v tábore víťazov nad Nemeckom vo vojne, znevažovalo by obeť padlých Čechov a Slovákov vo vojne; len pri dobytí Dukelského priesmyku padlo asi 2100 Čechov a Slovákov, sovietskych vojakov padlo v priesmyku 21 tisíc. Naviac, vytvorilo by viac problémov ako vyriešilo. Boli by napadnuteľné rýdzo civilné záležitosti. Niektorá strana by mohla na tom základe napadnúť platnosť testamentu, platnosť kúpnej zmluvy, platnosť osvojenia a iné. Som advokát a viem, aké rôzne argumenty sa v sporoch používajú. Na slovenských súdoch beží veľa civilných sporov, v ktorých súdy riešia aj námietku, či sa na vec vzťahuje Benešov dekrét alebo nie. Súdy spory riešia podľa zákona a účastníci sporu majú otvorenú cestu až na európsky súd.
Pri, zdá sa, obmedzenej orientácii PS, vyhovenie jeho požiadavke by vytvorilo zlý precedens pre Českú republiku. Pre Slovensko problém Benešových dekrétov nie je existenčným problémom, ale pre Českú republiku sa k takému významu blíži. V Českej republike Benešove dekréty zasiahli viac než tri milióny obyvateľov. Keby Slovensko uznalo neplatnosť Benešových dekrétov od samého začiatku, veľmi by posilnilo argumentáciu nemeckých revanšistických organizácií, pretože by im dodalo argument, že Slovensko už „čo oni žiadajú“ uznalo. Starí rodičia predsedu PS Michala Šimečku pochádzali z Moravy, boli moji priatelia, s jeho dedom sme boli kolegovia v slovenskom disente. Toto im chce strana Michala Šimečku urobiť?
O presídlení nemeckých menšín rozhodla po vojne Postupimská konferencia, ale plná realizácia Benešových dekrétov bola politicky možná len s podporou vtedy Sovietskeho zväzu. Západ, ktorý už pripravoval operáciu Nemysliteľné so zapojením zajatých nemeckých vojsk, by nemohol zároveň podporiť, či aspoň umožniť zásah proti nemeckým menšinám na východe. Opatrenia proti maďarskej menšine sa v Benešových dekrétoch odvíjali od opatrení proti nemeckej menšine. Otvorenie Benešových dekrétov poslancami PS sa odvíja od cynizmu strany k záujmom Slovenska a zároveň od jej ponoru do ideologických a politických prúdov Bruselu proti východu.
V roku 1993 som ako podpredseda Parlamentného zhromaždenia OBSE viedol delegáciu PZ OBSE do Belehradu, vtedy ešte k prezidentovi Juhoslávie Slobodanovi Miloševičovi. Členom delegácie bol aj poslanec CDU v Bundestagu (meno nebudem uvádzať). On mi pri večeri povedal, že ho oslovili Maďari z Vojvodiny a žiadali podporu v otázkach, ktoré išli za rámec politiky nemeckej vlády. On im podporu odmietol, odkázal ich na juhoslovanské orgány a mne povedal: keby oni dosiahli svoje ciele, ešte k tomu s nemeckou podporou, hneď by sa o to opreli niektoré organizácie v Nemecku. Kolotoč požiadaviek, ktoré rozpútali 2. svetovú vojnu by sa roztáčal.
Na zvyšovanie napätia v strednej Európe niekedy nie je potrebné odhodlanie, stačí hlúposť.