Najnovší status tohto politológa začína heslom: PREVARENÁ POLIEVKA HERECKÝCH AKTIVISTOV. Publikujeme jeho rozprávanie v celom znení.
Keď bol slávny herec a režisér Andrej Bagar umeleckým riaditeľom Slovenského národného divadla, vytýčil pre zamestnancov jednu okrídlenú zásadu: „Politika po tieto schody!“ Upozornil tým umelcov na to, aby svoje politické názory nevnášali do činnosti divadla a nepoškodzovali ho. Problém dnešnej mladej hereckej generácie je v tom, že väčšina ľudí ich už pozná skôr z tribún, opozičných mítingov a politických vyjadrení ako z divadelných dosiek. A keď ich aj konečne uvidia v nejakých filmových úlohách, nemôžu im ich umeleckú výpoveď uveriť, lebo z každej postavy kričí politický aktivizmus.
Prepustenie známeho umelca je vždy citlivá vec. Známe tváre sú totiž v každom režime ľahko zneužívané a nezriedka sami zneužívajú svoje postavenie na politickú manipuláciu divákov. Skutočný umelec si musí dobre rozmyslieť, či chce svoju úlohu hrať na javisku alebo na tribúne, či chce robiť umenie alebo politiku a či je ochotný znižovať kvalitu a autoritu svojej umeleckej výpovede tým, že servilne poslúži mocenským cieľom.
Prepustenie známej herečky Táni Pauhofovej (a štyroch ďalších menej známych členov súboru, ktorých červené denníčky tak trochu úsmevne nazvali hviezdami) zo Slovenského národného divadla vyzerá na prvý pohľad ako senzácia. Okamžite sa jej chytili opozičné strany a médiá, ktoré nešetrili silnými slovami a tento nepríjemný incident označili za čistky, normalizáciu, pomstu mafie a možno aj horšie. Keďže naše médiá dlhodobo nerobia žurnalistiku, ale jednostranný agitprop, zisťoval som si podrobnosti. Fakty sú takéto.
Príkaz šetriť na zamestnancoch dostali v rámci konsolidácie všetky štátne inštitúcie. Ich riaditelia mali sami navrhnúť, koho prepustia. Z Činohry SND prišiel pôvodne návrh na prepustenie starých bardov, ktorí toho pre slovenskú kultúru bezpochyby veľa vykonali – Dušana Jamricha, Dušana Tarageľa a Ivana Vojteka – ktorý ja osobne považujem za škandalózny. Až toto je vrchol neúcty k slovenskej kultúre. Uvážte sami, koho by ste radšej videli na dlažbe – či jedného z najlepších slovenských hercov alebo politickú aktivistku vystupujúcu pred voľbami v reklame na Progresívne Slovensko. Tak sa to napokon riešilo inak.
Táňa Pauhofová sa môže cítiť ako obeť politickej perzekúcie. Faktom však je, že k Slovenskému národnému divadlu cítila príliš nízku lojalitu – počas materskej dovolenky odmietala hrať, zato filmovala ostošesť a dokonca hosťovala aj v Divadle Aréna. Nepochybujem, že sa nestratí a že trieť biedu nebude a z tohto hľadiska je oveľa väčšou tragédiou prepustenie mladej talentovanej herečky Anny Magdalény Hroboňovej, ktorá nie je až taká známa a nebude mať ani zďaleka toľko príležitostí ako jej slávnejšia kolegyňa.
Napokon, všetci dostanú slušné odstupné a v rozbehnutých predstaveniach budú stále hrať na externé zmluvy (ktoré prepustení zamestnanci z administratívy nedostanú), takže ich honorárov sa to nijako nedotkne a ani diváci nebudú ochudobnení, len štát ušetrí na odvodoch. Celkovo bude v rámci konsolidácie prepustených 10 percent zamestnancov, o tých sa však nehovorí, ich osud je opozícii ľahostajný. Keby išlo o „politické čistky“, boli by na prvom mieste prepustení aktivisti ako Stanke, Fialová a podobní, nie mladí viac-menej neznámi herci.
Mrzí ma odchod dobrých hercov. Ale to, že verejnosť neprežíva ich prepustenie ako tragédiu a že sa opäť stali len propagandistickým nástrojom v rukách opozičných síl, má svoje príčiny. Predovšetkým, boli to aj títo herci, ktorí hlučne kritizovali vládu za to, že málo šetrí na výdavkoch štátu. Nikdy sa nezastali prepustených úradníkov, železničiarov či hasičov, ktorých štát potrebuje určite viac ako hercov, dokonca tieto škrty hlučne podporovali – no odrazu, keď sa to dotkne ich 5 (slovom piatich) kolegov, hovoria o „čistkách“. Pritom len zo Slovenskej filharmónie prepustili 30 ľudí a nikto to ani len nezaznamenal.
Za bývalej vlády vyhodil vtedajší generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Matej Drlička 146 zamestnancov Opery SND. Ani slovom sa ich nezastali. Mlčali aj vtedy, keď „neviditeľná“ ministerka kultúry Natália Milanová finančne doslova ruinovala svoj rezort. Nikdy ste od nich nepočuli ani slovo solidarity s prepustenými ľuďmi, ktorí boli za minulej vlády vyhadzovaní z politických dôvodov v neporovnateľne masovejšom meradle. Naopak, keď mňa vyhodili na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Romana Mikulca (a údajne aj Jaroslava Naďa, ktorý mal na vedenie rezortu vplyv) z Akadémie policajného zboru – čuduj sa svete, označili to za bežný pracovnoprávny spor, hoci skutočná neonormalizácia tu prebiehala v rokoch 2020 – 2023.
Herci často obhajujú svoje politizovanie tým, že umelci vraj boli vždy prví, ktorí počuli trávu rásť a citlivo reagovali na hrozby zo strany štátnej moci. Zaujímavé, že túto svoju schopnosť stratili za vlád Matoviča, Hegera a Ódora. Oveľa viac ako Machala so Šimkovičovou ničí slovenskú kultúru takéto selektívne vnímanie spravodlivosti.
Dnes herci burcujú do ulíc, privolávajú revolúciu, stonajú, že sa tu nedá žiť, ale tvária sa, akoby boli kýmsi viac ako tie tisíce poctivých zamestnancov, ktorí statočne pracujú a musia živiť svoje rodiny, no nemajú taký hlas ako nejaká preafektovaná herečka, ktorá sa cíti byť disidentkou. Priatelia, nenaleťte tejto hystérii. Ja som hercov varoval, keď obťažovali publikum svojimi politickými vyhláseniami pred každým predstavením, že sa to napokon obráti proti nim. Lebo v žiari reflektorov asi nevidno, že do divadla nechodia len priaznivci Progresívneho Slovenska a že umenie patrí všetkým, nielen opozičným aktivistom.
Budem vždy brániť umelcov proti buranským útokom, aby išli robiť za pás niečo užitočné. Lebo umenie je užitočné. Umenie je špecifický druh činnosti, ktorý si vyžaduje slobodu a kto nemá vzťah ku kultúre, môže ísť pásť kozy, no sám by k tomu nemal vyzývať tých, ktorí majú nadanie, talent a schopnosti robiť svet krajším. Nepohŕdajme hereckým povolaním. Ale nedovoľme, aby bolo zneužívané na politické ovplyvňovanie smerovania spoločnosti.