Politický komentátor Eduard Chmelár sa zastal obyvateľov Venezuely: „Nezákonný, nevyprovokovaný a neospravedlniteľný útok Spojených štátov na Venezuelu je jednoznačným aktom vojenskej agresie, hrubého porušenia medzinárodného práva a v prípade únosu prezidenta Madura a jeho manželky aj štátneho terorizmu.“
Pripomínam, že rozhorčenie svetovej verejnosti malo prísť už oveľa skôr, pretože zavraždenie viac ako stovky ľudí pri svojvoľných bombových útokoch na venezuelské lode v južnej časti Karibiku bolo rovnako ohavným porušením medzinárodného práva a Charty OSN.
Spojené štáty použili ako zámienku tvrdenie, že bojujú proti obchodu s drogami, čo je zjavná lož. Jednak tieto obvinenia neboli ničím preukázané, nepotvrdila ich ani UNDOC (Organizácia OSN pre boj proti drogám) vo svojej Svetovej správe o drogách za rok 2025, ani Európska správa o drogách za rok 2025. A jednak hlavným producentom drog a najväčším výrobcom kokaínu na svete, ktorý má dokonca stúpajúcu rekordnú tendenciu je predsa dlhodobo známa Kolumbia. Prečo USA nezasiahli tam? Pretože Kolumbia je spojencom Spojených štátov, ktoré majú na jej území rozmiestnené svoje vojenské základne.
Dnešným útokom zároveň definitívne padá ilúzia, pred ktorou som opakovane varoval, že Donald Trump je nejakým „prezidentom mieru“. Už dávno to vyvrátil bombardovaním Iránu či Nigérie, ale dnes poprel aj svoje slová z inauguračného prejavu: „Hovorili, že začnem vojnu. Ja žiadnu vojnu nezačnem. Ja vojny budem zastavovať.“ Často opakoval, aký je hrdý na to, že je prvým prezidentom od čias Eisenhowera, ktorý neinicioval nijakú novú vojnu. Aj tento mýtus dnes padol. Donald Trump sa tak pripojil k dlhému radu prezidentov USA, ktorí destabilizovali svetový poriadok.
Zároveň sa ukazuje, že tí, ktorí sa doteraz sústreďovali na Rusko ako na „ríšu zla“ a neúmerne preháňali, sa svojím relativizovaním vojenskej agresie voči Venezuele odrazu všetci odkopali. Za najhanebnejšie považujem vyhlásenie ukrajinského ministra zahraničných vecí Andrija Sybihu, ktorý sa vyjadril, že Madurov režim porušil princípy ľudských práv a Venezuelčania si zaslúžia šancu na normálny život a slobodu. V podstate tým legitimizoval nielen zásah Spojených štátov vo Venezuele, ale aj Ruska na Ukrajine, pretože autokratický Volodymyr Zelenskyj už dávno nie je legitímnym prezidentom. Ale takto svojvoľne interpretovať medzinárodné právo nemožno. Alebo tým chcel povedať, že aj Ukrajinci si zaslúžia slobodu od autokratického a skorumpovaného Zelenského režimu, zatvorených hraníc a násilnej mobilizácie?
Z rovnakých dôvodov treba odmietnuť alibistické vyhlásenie Progresívneho Slovenska, že Nicolás Maduro nebude nikomu chýbať, je to nelegitímny prezident“. Preboha, Charta OSN nehovorí nič o tom, že máte právo zvrhávať prezidentov, ktorí sa vám nepáčia. Je to hrubý zásah do zvrchovanosti suverénneho štátu, neprijateľné porušenie medzinárodného práva. O tom, či je nejaký prezident nelegitímny, nerozhoduje vojenský agresor, nemôžu o tom rozhodovať ani americké súdy, toto nepatrí do ich jurisdikcie a ja neverím, že to musím pripomínať. Ale niet sa čomu čudovať, že takéto stanovisko vydal práve Ivan Korčok – ten Ivan Korčok, ktorý ako štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí za Dzurindovej vlády vehementne podporoval všetky nezákonné americké vojny, vrátane tej v Iraku.
Stanovisko Progresívneho Slovenska vychádza z rovnako hanebného a alibistického vyhlásenia Ursuly von der Leyenovej a Kaji Kallasovej, ktoré označili Madura za nelegitímneho prezidenta, vyzvali na „zdržanlivosť“, no neboli schopné ani len formálne jednoznačne odsúdiť neprijateľné prepadnutie suverénneho štátu. Ako môžu v takejto dramatickej situácii povedať, že „pozorne sledujú situáciu“? Zasa čakajú na noty z USA? Zapamätajte si: takto si predstavujú ten „poriadok založený na pravidlách“. Im nikdy nešlo o právo a mier, ale len o mocenské ovládanie. Je zvrátené, keď sa aj médiá nadchýnajú nad „chirurgicky presnými“ zásahmi USA, akoby išlo o estetiku invázie. Ešte tragikomickejšie vyznieva stanovisko britského premiéra Starmera, že najskôr sa musí oboznámiť s „faktami“. Fakty sú také, že Spojené štáty spáchali nezákonný akt vojenskej agresie. Bodka. A každý, kto si ctí medzinárodné právo, ho musí odsúdiť.
Americký prezident Donald Trump dnes opäť pripomínal Benita Mussoliniho, a to nielen mimikou, ale ako skutočný fašista. Chvastal sa, že toto by nedokázal nikto na svete, že majú najmocnejšiu armádu na svete, že budú riadiť zmenu režimu vo Venezuele a že budú profitovať z predaja ropy. Táral, že to Američania vybudovali venezuelský ropný priemysel a že chávezistický režim im to ukradol, že to bola „najväčšia krádež americkej histórie“ – akoby nerastné bohatstvo krajiny patrilo neokoloniálnej veľmoci. A pritom klamal, klamal, klamal…
Spôsob, akým Donald Trump hovoril o svojich plánoch, o tom ako bude vládnuť nad cudzou krajinou, bol odporný, vskutku vyslovene fašistický. Trump potvrdil, že je najnebezpečnejším človekom na Zemi. Opozičná líderka María Corina Machadová, ktorá tak veľmi pošpinila Nobelovu cenu za mier a vyzývala USA na vojenskú inváziu do svojej vlasti, môže byť spokojná. Jej vlasť bude okupovaná a nerastné bohatstvo drancované. Takto vyzerá „špeciálna vojenská operácia“ na americký spôsob, ktorá netrvá tri dni, ale tri hodiny. Bravo. Akcia hodná pamiatky Alfreda Nobela…
A čo bude teraz? Zakážete Američanom vstup do Európy? Zmrazíte ich bankové účty? Budete Venezuelčanom posielať zbrane „tak dlho ako to bude potrebné“? Prijmete 20 balíkov sankcií proti USA? Zakážete dovoz americkej ropy, plynu a budete bojkotovať amerických športovcov a umelcov? Naplánujete stretnutia koalície ochotných, rozvešiate všade venezuelské vlajky a budete prevolávať „Sláva Venezuele!“?
Aký dopad bude mať tento agresívny útok na medzinárodné vzťahy? Predovšetkým, aj táto invázia bola dôsledkom novej americkej bezpečnostnej stratégie. Trump vo svojom prejave niekoľkokrát spomenul Monroeovu doktrínu a zdôraznil, že ju prekonal (akoby nabádal, aby bola pomenovaná po ňom). Intervenciu voči Caracasu možno označiť za súčasť širšieho krvavého presadzovania nového svetového poriadku. Z tohto hľadiska to rozhodne nie je iba regionálna záležitosť s obmedzeným vplyvom na zvyšok sveta. Venezuela sa spolu s Ukrajinou stáva hlavnou vyjednávacou kartou v globálnej hre veľmocí. S tým rozdielom, že v porovnaní s Mussoliniho inváziou do Habeša a japonským masakrom v čínskom Nankingu, ktoré boli predohrou k najhoršiemu krviprelievaniu v dejinách ľudstva, dnes máme malú nádej (keďže Trump a Putin dávajú prednosť vzájomne výhodným transakciám pred konfrontáciou), že globálna dohoda sa aspoň zatiaľ javí pravdepodobnejšia ako globálna vojna.
Venezuela síce nie je veľmocou, ale má globálny význam: jednak svojimi najväčšími zásobami ropy na svete a jednak ako geopolitický spojenec Číny, Ruska a Iránu. A hoci invázia USA do Venezuely predstavuje pre Rusko určité riziká, v konečnom dôsledku by mohlo z americkej intervencie viac získať ako stratiť. Samozrejme, formálne Rusko vojenskú agresiu vo Venezuele dôrazne odsúdilo, nazvalo ju „agresívnym neokolonializmom“ a ruský veľvyslanec pri OSN vyhlásil, že Washington „cynicky vnucuje svoj poriadok, zatiaľ čo sa snaží udržať si globálnu dominanciu a právo beztrestne využívať bohatstvo iných krajín“. Ale okrem toho neurobí pre záchranu Madurovho režimu vôbec nič a zároveň by som nebol prekvapený, keby bol Trump s Putinom dohodnutý a na základe tohto vývoja sa nebude musieť pohnúť zo svojej rokovacej pozície na Ukrajine ani o centimeter. Preto bola reakcia Kyjeva mimoriadne hlúpa.
Invázia Spojených štátov do Venezuely postavila USA a Rusko na rovnakú morálnu úroveň. Ak Washington môže diktovať svoju vôľu prostredníctvom vojenskej sily regiónu, ktorý Američania nazývajú svojím „zadným dvorom“, prečo by to Rusko nemohlo robiť vo vlastnom postsovietskom priestore? Americká agresia voči Venezuele totiž definitívne ospravedlnila ruskú agresiu na Ukrajine minimálne v očiach globálneho Juhu a ešte viac zbezvýznamnila postavenie Európskej únie. A ak bude Trump pokračovať vo svojej iracionálnej túžbe okupovať Grónsko, v Kremli môže búchať šampanské. Samozrejme, netreba zabúdať na Čínu a jej nároky na Taiwan. Smerujeme k obnoveniu systému založenému po Viedenskom kongrese roku 1815, ktorý by sa tentoraz mohol volať „globálny koncert veľmocí“. Každá veľmoc bude mať svoju sféru vplyvu, v ktorej si bude môcť robiť, čo chce. Vyzerá takto svetový mier? Nie. Ale poriadok to bude.