KDH dnes čelí nielen nízkym preferenciám, ale aj rastúcej nedôvere verejnosti. Kritici hovoria o hnutí bez lídra, bez odvahy a bez jasného vzťahu k vlastným hodnotám.
Verejný obraz KDH je čoraz viac poznačený vnútorným rozporom medzi formálnym vedením a faktickým vplyvom jednotlivých osobností. Tento rozpor oslabuje dôveryhodnosť strany a vytvára priestor pre otázky o jej skutočnom smerovaní.
Výrazné zahraničnopolitické postoje europoslankyne Lexmann vyvolávajú dojem, že hnutie preberá agendu, ktorá nemá veľa spoločného s tradičnou kresťanskou demokraciou. Kritici hovoria o ideologickom odklone, ktorý strana nedokáže reflektovať ani vysvetliť.
Milan Majerský ako predseda zatiaľ neponúkol jasnú odpoveď na to, kam chce KDH viesť. Jeho vystupovanie pôsobí nevýrazne a bez potrebnej autority, čo len posilňuje obraz straníckeho vákuového priestoru.
KDH tak stráca schopnosť byť relevantnou alternatívou pre konzervatívneho voliča. Namiesto hodnotovej politiky ponúka mlčanie, nejednoznačnosť a opatrníctvo, ktoré v krízových časoch nestačí.
Ak sa hnutie nepostaví čelom k vlastnej kríze identity, riskuje, že definitívne stratí svoje miesto na politickej mape Slovenska a zostane len symbolom premárneného potenciálu.