Je Slovensko až tak zle so svojím dlhom ako o tom rozpráva opozícia? Ostatne, niektorí jej členovia sa postarali v minulej vláde o to, že naše verejné financie sú v takom žalostnom stave, v akom sú. Naozaj nám ale hrozí „grécka cesta“, alebo je to iba zbytočné strašenie ľudí tými, ktorí to celé spôsobili?
Hrozí nám skutočne krach našej ekonomiky? Ak nič nespravíme, zrejme niečo podobné by nám hroziť mohlo. Podľa štatistík sú v EÚ najzadlženejšími krajinami Grécko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko a Belgicko, pričom ich pomer dlhu k HDP je vyšší ako 100 percent. Až 17 štátov EÚ prekročilo limity pre deficit a dlh, ba až 16 krajín zaznamenalo nárast svojho dlhu. Najväčší deficit v pomere k HDP vykázalo v roku 2024 Rumunsko, nasledované Poľskom a Francúzskom. Verejný dlh USA v auguste 2025 presiahol rekordných 37 biliónov USD, pričom sa rýchlo zvyšuje tempom približne 1 bilión USD každých 100 dní. Tento nárast je dôsledkom rozsiahlych pandemických výdavkov, sociálnej politiky a daňových úľav, čo viedlo k tomu, že dlh dosahuje takmer 121 percent HDP!
Vo všetkých spomínaných krajinách sú však vlády v pohode, kým naša opozícia doslova šalie i keď dlh Slovenska je „iba“ okolo 63 percent. Hrozí nám teda naozaj „grécka cesta“? Nad touto problematikou sa v statuse na sociálnej sieti zamýšľa exminister školstva Juraj Draxler, podľa ktorého tento týždeň vzbudila veľké politické vášne krátka analytická poznámka šéfekonóma NBS Michala Horvátha. Ten spolu s ďalším analytikom našej centrálnej banky varuje pred nárastom slovenského dlhu. Použili pritom viackrát výrazy ako „grécky“ a „grécka cesta“. To vzbudilo ostrú reakciu napríklad u ministerstva financií.
K celej téme, ako Draxler priznáva, má jednu dobrú a niekoľko zlých správ. Najprv tie (ako-tak) dobré.
1. Nie sme ako Grécko.
To, že vedúci analytici NBS použili tieto termíny považujem za veľmi nezodpovedné. Nepohybujú sa síce v politike (aj keď Horváth bol kratučko úradníckym ministrom financií), ale mali by byť schopní si uvedomiť, čo takéto vyjadrenia spôsobujú a ako ich je možné uchopiť, aby sa poškodila Slovenská republika.
Grécko malo v počiatkoch krízy pomer verejného dlhu k HDP na úrovni 130 percent (a po dlhých rokoch „konsolidácie“ je to dnes 150 percent). Od týchto úrovní sme my extrémne ďaleko.
Navyše, grécku krízu umožnilo to, že si časť dlhu schovávali cez swapové operácie (ako im radila banka Goldman Sachs), to už dnes nie je možné.
Okrem toho v krajine panoval doslova bordel v sociálnej sfére, s rôznymi a veľmi rôznorodými, neprehľadými penzijnými schémami, a podobne.
(Za dosť nechutné považujem aj chváliť to, ako sa vraj Gréci umravnili, kým v skutočnosti na nich proste kruto zatlačili Nemci a ďalší, aby zachránili svoje banky.)
No, proste, nie sme ako Grécko a toto treba prestať používať.
Navyše, Slovensko má ešte niektoré rezervy (stačilo by prehodiť administráciu 2. piliera na verejný subjekt, aj so zachovaním všetkých ostatných nastavení, a fiškálna situácia sa účtovne hneď viditeľne zlepší).
No a teraz k tým horším správam:
1. Slováci dnes už patria k chudobnejšej polovici východnej Európy.
Nie sme teda už len „chudobnejší ako Západ“ ale chudobnieme aj v rámci skupiny postsocialistických krajín.
Možno na to použiť rôzne ukazovatele, použijem jeden z tých hrubších: Slovensko má dnes už najnižšiu hrubú mesačnú mzdu v rámci nových členských krajín, nižšiu majú len Bulhari.
V priemere za rok 2025 bola slovenská hrubá mesačná mzda niečo za 1600 eur, maďarská okolo 1750, lotyšská niečo cez 1800, česká a rumunská okolo 1900, litovská cez 2400… (hovorím o priemere za rok).
Hrubá mesačná mzda nie je úplne najlepší ukazovateľ, napríklad nie najlepšie odráža blahobyt pre krajinu, kde je pomerne veľký čierny trh práce (tam to môže údaj napríklad značne nadhodnotiť), alebo takú, kde sa veľa formálneho zamestnávania obchádza napr. cez živnosti (tam napríklad naopak). Takže by som z tohto údaja nerobil presný rebríček blahobytu. Uvádzam ho pre jeho jednoduchosť – a aj preto, že bežnému zamestnancovi toto porovnanie dáva zmysel.
ALE aj keď tento údaj nemusí úplne presne vyjadrovať situáciu, nie je ani tak ďaleko od pravdy, lebo tie trendy by boli v zásade podobné, aj keby sme sa pozreli napríklad na disponibilné čisté príjmy.
2. Navyše nie je povzbudzujúci ani krátkodobý výhľad (nízky rast HDP) ani štruktúra príjmov (dnes už naozaj dosť vysoké odvody).
3. Plus, máme pred sebou veľmi nepríjemné zhoršovanie situácie v dôsledku demografického vývoja: máme už teraz veľmi zlý pomer produktívneho obyvateľstva k ostatným, najmä dôchodcom a ešte sa to bude zhoršovať.
Navyše, slovenská ekonomika je jednoducho viditeľne pomerne málo rozvinutá, dynamická, inovatívna, rastová. Niekoľko ilustrácií:
– Nevieme ťažiť zo služieb. Napríklad si zoberme turistiku: taký juhomoravský kraj prijíma ročne oveľa, oveľa viac turistov, ako trenčiansky či západoslovenský, hoci má inak podobné podmienky (pamiatky, príroda, blízkosť Viedne a Bratislavy). Len má lepšiu infraštruktúru, služby a propagáciu.
– Máme málo firiem, ktoré sú inovatívne a tvoria vysokú pridanú hodnotu. Keď už som spomenul juhomoravský kraj, tak pripomeniem, že Brno je malou softvérovou veľmocou a okrem toho naň spadá jedna tretina svetovej produkcie elektrónových mikroskopov.
A takto by sa dalo pokračovať. Slovensko nemá ani jeden riadny univerzitný spinoff, Česko okolo 50. Objem financií, ktoré idú do startupov – škoda porovnávať. Plus, krajina má rad nie vyslovene hi-tech, ale aj tak inovatívnych firiem. Krásny príklad: napr tradičné sklárstvo už dnes nezávisí od brúsenia krištáľu, čo aj tak robia lacnejšie Číňania, ale od firiem ako Lasvit, ktoré dizajnujú ultra moderné lustre a aj komplexné osvetlenia pre hotely, stanice metra a podobne. A takto by sme mohli ísť po ďalších odvetviach, malých aj väčších firmách.
– Máme pomerne slabé domáce zdroje rastu, obrovská časť Slovákov doslova prežíva z mesiaca na mesiac na základných službách a potravinách, čo dáva malý priestor na to, aby ľudia rozvíjali ako zákazníci nejaké nové lokálne biznisy. Alebo aby investovali do seba a svojich schopností.
Neznamená to, že sa máme nutne zle. Ale veľa ľuďom sa žije naozaj nepríjemne a ako krajina nemáme nejaké veľké projekty, ktoré by dávali podnikateľom perspektívu dynamického, trvalého rastu, alebo aj ľuďom pocit hrdosti na to, ako sa niečo pekne rozvíja. Sú firmy, ktorým sa darí pekne, aj vďaka hladkému prístupu na európsky a na globálny trh, ale sú to také ostrovy v mori dosť nízkej produktivity.
Čo sa dá robiť? Veľa, ale pokojne sa dá nástojiť na tom, že kvalitná rozvojová politika by mala mať tri piliere:
1. Infraštruktúra
Vrátane reálnej (!) politiky bytovej výstavby, aj rozvoja verejných budov, dopravnej infraštruktúry a podobne. Na detaily sa tento text nehodí, ale fakt je, že Slovensko robí extrémne málo pre priťahovanie investícií do infraštruktúry, aj pre organizáciu investícií tak, aby dávali pre ľudí a hospodárstvo čo najväčší zmysel. (Nemáme ani len národnú rozvojovú banku, čo má väčšina krajín EÚ, práve pre tieto potreby.)
2. Inovatívna politika
Ekonomika môže pokojne dobre fungovať aj bez veľkého množstva startupov či bez masívnych výdavkov na výskum. Ale len ťažko sa môže rozvíjať bez akéhokoľvek akcentu na inovatívnosť. Nám veselo uchádzajú rôzne investičné príležitosti – keď Nemci či Rakúšania hľadali možnosti investovania do výskumných areálov aj pre potreby ich firiem, tu na to prakticky niekto nereagoval (lebo je to pracné, nie, ako dať niekomu daňové stimuly a hotovo, už len oznámiť, že prišla bomba veľká investícia, takááááto veľká prevádzka).
Podobne, veľmi dobrý príklad, keď vo Viedni vznikali ultra hi tech spinoffy pre kvantové šifrovanie, čo je zhodou okolností niečo, na čo aj my máme nejaké mozgové kapacity, tu tým našim nikto podporu neponúkol.
Atď.
3. Politika „dobrá krajina“ pre pritiahnutie Slovákov späť domov
Vyššie som spomenul demografický problém. On je pritom do značnej miery riešiteľný. Napríklad tým, že by sa isté množstvo Slovákov zo zahraničia vrátilo domov.
Aj tým, že by sme prilákali určité množstvo kvalitných cudzincov – ďalší Ukrajinci, ale aj nejakí tí Bielorusi, Kazaši a podobne. Ale aj Francúzi, Belgičania, Briti, ktorých už nebaví život v ich domovských krajinách.
Slovensko je bezpečné, je tu pekná príroda, dopravne sme vcelku dobre prepojení a prepojiteľní (z Bratislavy sa nielen cez bratislavské, ale aj cez viedenské letisko či Budapešť ľahko dostanete takmer hocikam v Európe aj ďalej). Ulice sú čisté, nie sú tu nepokoje, ľudia sú slušní. Ani to kritizované zdravotníctvo nie je až také zlé (len keby sa už konečne riadne investovalo do budov a zlepšil manažment).
Jednoducho, keby sa zlepšili niektoré z tých ďalších vecí (príjemné príležitosti pre inovatívnu prácu, lepšie fungovanie úradov, viac perspektívy kvalitného a trvalejšieho rastu), pokojne si možno predstaviť postupne aj vcelku veľký prílev mladých ľudí do krajiny.
Len to chce – dlhodobú, sústredenú a kompetentnú politiku.
„Nie sme ako Grécko (teda, v tom zlom, takisto nie sme ako oni čo sa týka mora a jedla :)) v tom mám ja napríklad Grécko extrémne rád). Ale takisto máme ešte veľa čo zlepšovať. Lebo to zaostávanie nie je príjemná vec,“ skonštatoval na záver Juraj Draxler.
Zdroj: Juraj Draxler/FB