Opozícia poukazuje na zmeny a zásahy v rozličných verejnoprávnych inštitúciách, ktoré sa, podľa nej, dejú v ich neprospech. Zrejme tomu bude tak aj vo verejnoprávnej televízii, kde tiež prišli o svoje miesta niektorí jej redaktori.
Svedčí o tom aj status na sociálnej sieti, ktorý zverejnila redaktorka STVR Soňa Gyarfášová, ktorá dostala vo verejnoprávnej televízii v rámci hromadného prepúšťania výpoveď. Ona sama pritom tvrdí, že na Odbor slovesného obsahu, kde pôsobila, prijali aj miesto nej úplne nových zamestnancov. Naopak, súčasná riaditeľka verejnoprávnej televízie Martina Flašíková v rozhovore pre denník SME tvrdila, že na tento odbor boli presunutí ľudia z televízie, presnejšie dvaja dramaturgovia.
„Súvisí to s tým, že meníme spôsob fungovania, že vznikajú nové programy, chceme viac nastaviť internú výrobu,“ odôvodňovala postup vedenia STVR Flašíková. Na jej slová odpovedala Soňa Gyarfášová vo svojom facebookovom profile „takou malou reakciou na ďalšie klamstvá“, lebo „tie lži a prekrúcanie reality, to je už asi pracovná metóda“.
„Podľa najnovších vyjadrení posiela pani Flašíková mimo komfortnú zónu prepustených ľudí. Napriek tomu, že už po „vyhadzovaní z komfortnej zóny“ pochopila, že sa jej všetko sype pod rukami a snaží sa o zmierlivý tón, je neskutočné, ako prekrúca realitu,“ píše úvodom Gyarfášová a dodáva: „Nie, vôbec jej nevadí, že vo verejnoprávnej inštitúcii zarezala systematické mapovanie pamätníkov v čase, keď máme poslednú šancu zachytiť svedectvá ľudí, ktorí prežili vojnu či päťdesiate roky. Keďže mám opäť tú česť, že sa mi venuje vo svojich odpovediach, skúsim sa k nim vyjadriť aj ja.“
Poďme pekne po poriadku.
1. Ako tvrdí pani Flašíková, Rádio Devín má 9-tisíc hodín programu ročne a ja som pripravovala 26 hodín programu ročne.
Chcela by som jej odkázať, že jednak nesedí porovnanie s Rádiom Devín, asi si mala zistiť, že som vysielala prioritne pre Rádio Slovensko.
To číslo – 26 hodín programu nesedí tiež. Pani Flašíková hovorí iba o jednej relácii a ja som pripravovala relácie tri – Osudy, Biele miesta aj Po stopách pamäti.
Navyše k výročiam v Slovenskom rozhlase aj rôzne iné publicistické formáty alebo verejné diskusie, ktoré som robila dramaturgicky – od konceptov Osmičkových pyramíd, kde nám vďaka našim kontaktom prišli kedysi ľudia ako generál Milan Píka či Branislav Tvarožek k stému výročiu Slovenského leteckého zvàzu, kam nám prišla napríklad rodina Otta Smika.
Veci, ktoré som pripravovala vo voľnom čase, nad rámec úväzku, bez nároku na odmenu či honorár. Preto, lebo som im verila.
2. Počet hodín prípravy relácie nie je štandardný
Budem sa asi opakovať, ale tento argument psou hlavou použil na svojom facebooku už riaditeľ rozhlasu Peter Janku, ktorý nemal odvahu sa ani osobne stretnúť. O pár hodín odvážne svoj status vymazal.
Nuž, to sú asi hrdinovia dnešnej doby.
Skutočne treba šéfke televízie alebo šéfovi rozhlasu vysvetľovať základné parametre, že iné je, keď si naživo do štúdia zavoláte na small talk speváka o novom albume a iné je robiť dokumentárne a umelecké relácie?
Je iné robiť rozhovor s 20-ročným spevákom a iné so 100-ročným človekom, ktorý prežil Auschwitz alebo Jáchymov. Príde mi až nedôstojné, že musím toto písať. Keď porovnáva, mala by porovnať porovnateľné.
Osudy, Biele miesta aj Po stopách pamäti mali podobu rozhlasových fíčrov, ktoré sa bežne pripravujú niekoľko mesiacov a robí na nich tím ľudí.
Ja som ich pripravovala sama, nemala som žiadny podporný tím. Vysielali sme každé dva týždne. Snažila som sa mapovať ľudí, ktorí prežili totality a ktorých príbehy neboli zaznamenané.
Vycestovať za respondentnom (niekedy aj viackrát).
Potom práca s archívmi, overovanie, strih, úprava, postprodukcia, výber hudby.
Montáž mal na starosti môj rozhlasový parťák Pali Prelovský.
Argument o reprízach je smiešny. Reprízy sa zaraďovali pri výročiach a jubileách. A v čase, ktorý sme získali, sme nahrávali a pripravovali ďalšie príbehy.
3. Pani Gyarfašová mala prácu z domu.
Vidíte, napriek tomu som každý deň chodila do rozhlasu, doma po večeroch dorábala relácie, obsah pracovnej zmluvy som mala nastavený, aby som mohla byť čo najviac v teréne.
Aj keď Vy teraz najviac riešite dochádzkový systém, dobrý novinár nemá byť zavretý v redakcii, ale má byť v teréne a medzi ľuďmi.
Ozaj, viete pani Flašíková, že veľakrát som si tie cesty platila aj sama, pretože táto vynikajúca inštitúcia mi najmä po Vašom nástupe neumožnila na tie rozhlasové cesty za pamätníkmi ani vycestovať?
4. Na odbor slovesného obsahu, odkiaľ sa vyhadzovalo, prijali ďalších dvoch ľudí – pani Flašíková tvrdí, že z televízie. Len je tam taký malý detail, nie je to pravda.
Nie, neboli z televízie, boli to ľudia z vonkajšieho prostredia.
Lebo naozaj je manažérsky efektívne a racionálne nabrať nových ľudí a povyhadzovať dlhoročných zamestnancov, ktorým musí dať inštitúcia odstupné.
Nepriestrelná logika a hospodárnosť s verejnými zdrojmi v praxi.
Najmä aj v otázke súdov – veď odškodnenia za jej zlé rozhodnutia nezosobnia vedeniu (taký zákon by sa nám hodil ako soľ), ale zaplatia to občania – daňoví poplatníci z vlastných vreciek.
Konsolidácia v praxi – podobne ako odmena 2krát 22tisíc eur, ktorú ste sa nezdráhali za dobre odvedenú prácu prijať
4. Problémom bola vraj aj práca pre televíziu
Roky som sa snažila prepojiť tv a rozhlas v téme zachytávania pamätníkov dvoch totalít, veď sme jedna inštitúcia, vieme pripraviť rozhlasové relácie, televízne dokumenty aj budovať archív, z ktorého vieme čerpať aj o sto rokov.
Bohužiaľ musím to napísať – keby človek nešiel aj hlavou proti múru, nič z toho nevznikne.
Osvietený riaditeľ by hľadal cesty, ako to prepojiť, nie trestal za systém, ktorý nastavila samotná televízia.
5. Vraj mi bola ponúknutá externá spolupráca – ďalšie klamstvo.
Jediné, o čom bola reč, bolo dokončenie piatich dielov Detí vojny.
Inak Vy si viete predstaviť, že keď niekoho takto bez príčiny vyhodia a očiernia, bude ešte s radosťou po takejto skúsenosti s týmito ľuďmi spolupracovať?
6. Pani Flašíková tvrdí, že sa vlastne nič nestalo a takýchto relácii je v telerozhlase vlastne kopec.
Posledný bod nechávam autenticky zaznieť z rozhovoru – názor si urobí každý sám.
- „Vy ste jej teda okrem toho cyklu ponúkali, aby externe robila aj prácu, ktorú mala v rozhlase?
Bolo to len na tom cykle.
Ale teraz ste povedali, že oceňujete jej prácu a mohla v nej pokračovať v externej forme a to nie je pravda, keďže išlo len o spomínaný cyklus. Prečo ste jej potom neponúkli externú spoluprácu aj na mapovaní osudov pamätníkov?
To neviem úplne vyhodnotiť. Viem o tom, že tieto historické témy spracovávame aj v iných reláciách ako Encyklopédia spravodlivých, Dejiny.sk, Vstali sme z popola.“
Bolo by to celé veselé, keby to nebolo také smutné.
Opäť to vyzerá ako prvoplánové klamstvo. Alebo možno len pani Flašíková nevie, a o to je to celé smutnejšie, že niektoré relácie, ktoré spomína, sa už nevysielajú, pripravujú sa príležitostne alebo sú to rozhovory s historikmi a nejde o príbehy pamätníkov.
Alebo porovnať dramatizované pásmo z knihy so zaznamenávaním autentických svedectiev pamätníkov, ktorí sú dnes tu a zajtra byť nemusia, je tiež minimálne povážlivé
Áno, povedzme si to otvorene.
Toto nie je nič iné, len hasiť škody a obhajovať účelové prepúšťanie kritikov.
Plus ďalšia nepravda
Nie, okrem Ivana Bradu, ktorý zostal, lebo ste sa zľakli, ako to právne ustojíte v jeho prípade, keďže jemu ste v novembri zastavili aj reportáž, už nezostal nikto zo štrajkového výboru, ako to tvrdíte – posielate preč všetkých ostatných.
Spôsoby pani MF a jej ľudí mi čoraz viac pripomínajú praktiky z eštebáckych príručiek.
Zlikvidujeme kritikov (a využijeme na to hromadné prepúšťanie), vezmeme ľuďom prácu, ktorú milovali a ešte ich očiernime a pošpiníme.
Lenže týmito svojimi rozhodnutiami ničíte aj hodnotové veci, ktoré vo verejnoprávnej inštitúcii vznikali.
Asi sa už opakujem, no niektoré škody sú nenávratné.
„Mňa teší, že zmysel práce, ktorú robím, si vážila verejnosť, odborníci, že nám dôveru dali naši pamätníci. A získala som do života vzťahy, ktoré mi dali nový rozmer. Táto téma nie je viazaná na inštitúciu a verím, že budeme pokračovať ďalej. Ale čo Vy, pani Flašíková, fakt Vám to za to celé stojí? A ako sa na seba viete pozrieť ráno do zrkadla?“ pýta sa riaditeľky STVR na samý záver Soňa Gyarfášová.
Zdroj: Soňa Gyarfášová/FB