Mnohí politici z opozície sa hrajú na „chrumkavých“ a na ľudomilov, no v skutočnosti je to skôr naopak. Viacerí sa „vyfarbili“ už počas covidu, keď zariadili takú cenzúru v médiách, a najmä na sociálnej sieti, že by sa pri nich mohli učiť a červenať aj nimi nenávidení komunisti. V tomto s nimi v ničom nezaostávajú ani mainstreamové médiá a ich vedenie či redaktori.
Iné to nie je ani teraz, keď sa „demokrati“, liberáli a progresívci držia hesla: Kto nejde s nami, ten ide proti nám!“ Iba slepý totiž nevidí, že ten, kto hlása niečo iné ako oni, kto informuje pravdivo, na rozdiel od nich, kto zverejňuje fakty, ktoré oni zamlčujú, ten je podrobený doslova šikane a mediálnemu lynču. Pocítila to na vlastnej koži aj Miriam „Mimi“ Šramová, ktorú opozičné mainstreamové médiá nazvali dvornou influencerkou koalície. Podľa opozičných denníkov a webov je doslova hviezdou dezinfoscény. „Kopnúť“ si do nej nezabudla ani Zuzana Kovačič Hanzelová.
Naopak, úplne iný pohľad na ňu má Eduard Chmelár, politický komentátor, historik a bývalý poradca premiéra Roberta Fica. „Vášne okolo Mimi Šramovej neutíchajú a snehové vločky našej žurnalistiky – precitlivenučkí redaktori červených denníčkov – vykrikujú, že ona predsa nie je žiadna novinárka,“ začína svoj status na sociálnej sieti Chmelár. „Bez ohľadu na to, že ona sama sa tak neoznačuje, v mnohých ohľadoch supluje žurnalistickú činnosť – a to najmä pri témach, ktoré novinári hlavného prúdu z rôznych ohľadoch ignorujú. Všetko ostatné sú taľafatky,“ doplnil po vzore Vladimíra Mečiara.
„Tie zúfalé námietky žoldnierov pera, že oni majú predsa etické zásady, sú na smiech, lebo okolo červených denníčkov s ich štvavými kampaňami, obludným zavádzaním a zaujatým politickým aktivizmom etika ani neprešla,“ pokračuje v ostrejšom tóne Chmelár. „Nechcem čitateľov unavovať obsiahlymi analýzami, ale už pred pätnástimi rokmi som na medzinárodnej konferencii na Karlovej univerzite v Prahe vystúpil s prednáškou, že klasický žurnalizmus je mŕtvy, že má zmysel hovoriť len o budúcnosti verejného informovania, ale nie novinárstva, ktoré je typickým produktom novovekej modernizácie a s koncom tohto obdobia aj zaniká,“ vysvetľuje politický komentátor.
To len novinári si podľa neho zúfalo namýšľajú, akí sú stále nenahraditeľní, no takmer všetko, čo vychádza z médií, už dávno nie je žurnalistika. „Typickým príkladom sú „Pasienky pre liberálov“ – demagogické show novinárov pre občanov, ktoré sa na míle míňajú s objektivitou, etikou a akýmikoľvek profesionálnymi zásadami,“ púšťa sa Chmelár do ďalšej tvrdej kritiky s dôvetkom, že na celom tomto zbytočnom spore ho zaráža niekoľko vecí.
„Bola to predsa samotná Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá sa verejne sťažovala, aké agresívne maily dostáva. Človek by očakával, že po tejto skúsenosti pochopí, ako sa cíti obeť nenávisti. Ale ona skúsenosti iných bagatelizuje alebo ignoruje, podobne ako Zuzana Čaputová. Chcem preto pripomenúť, že v našom ústavnom poriadku nemá privilégium na slobodu prejavu len novinár alebo politik, že toto právo sa podľa našich zákonov, ústavy a medzinárodných noriem vzťahuje na každého občana bez rozdielu, že nič také ako „sloboda médií“ v ľudskoprávnych vzťahoch neexistuje. Preto treba brať šikanu papierovej novinárky a influencerky rovnako vážne,“ upozorňuje Chmelár.
„Fascinuje ma však, aké psychotické kampane sa okolo takýchto prípadov dokážu vytvoriť. Ozval som sa na obranu Mimi Šramovej i na obranu verejného ochrancu ľudských práv Róberta Dobrovodského, lebo som mal odôvodnený pocit, že sa im deje neprávosť. Tá lavína verejných vyhlásení jednotlivcov i kolektívov z domova i zo zahraničia, ktorú som tým spustil, sa už deje mimo mňa. Musím povedať, že takéto „zväzácke“ kampane sú v tom lepšom prípade úsmevné, v tom horšom prípade nesvedčia o vyspelej demokracii, ktorá je diferencovaná – len psychotické režimy sa vyznačujú takouto jednoliatou masovosťou,“ vysvetľuje ďalej bývalý poradca premiéra Fica s priznaním, že jemu sú takéto praktiky cudzie.
„Vyhrážky, urážky a pokusy o kyberšikanu sa mi dejú na dennej báze. Pripomínam, že keď vpadli ruské vojská na Ukrajinu a ja som okamžite žiadal mierové riešenie konfliktu, vyhrážali sa mi, že ma obesia, že ublížia mojím deťom a niektorí súčasní opoziční politici a novinári žiadali pre mňa doživotné väzenie,“ šokuje Chmelár a dodáva, že nikdy z takýchto vecí nerobil drámu, nikdy si nezháňal podporu či už doma alebo v zahraničí, nenariekal na sociálnych sieťach, ale bral to ako krutú daň za to, že si dobrovoľne vybral verejné pôsobenie.
„Netvrdím, že sa s takýmito praktikami treba zmieriť, ale bolestínské až hysterické upozorňovanie na seba mi vždy bolo podozrivé. Takže, prestaňte šaškovať a skúsme namiesto toho zdravú diskusiu bez vyhrážok, urážok a predsudkov, rovnocenný dialóg argumentov bez unáhlených súdov. Je to náročnejšie, ale intelektuálne osviežujúce a všetkých nás to posunie vpred,“ zakončil Eduard Chmelár svoj filozoficky ladený status.
Zdroj: Eduard Chmelár/FB