Vzťahy a rodinné väzby politicky či inak exponovaných osôb sú nie raz vážnym podnetom na diskusiu. U niekoho spolužitie takýchto osôb problém nie je, iný zase za tým problém vidí. Problémom ale začína byť iba vtedy, keď sa to danej osobe z nejakého dôvodu práve hodí.
Téma rodinných previazaností napríklad sudcov, prokurátorov či novinárov je nie raz dôležitá na prekrytie, či naopak otvorenie rozličných káuz. Tejto viac ako zaujímavej téme sa venovala advokátka Valéria Haščáková, ktoré je manželkou spoluvlastníka skupiny Penta Jaroslava Haščáka. „Skutočný problém rodinných a blízkych vzťahov nemusí vždy spočívať len v tom, čo si ľudia povedia. Často spočíva práve v tom, že si nemusia povedať vôbec nič,“ napísala hneď v úvode svojho názoru zverejnenom na portáli medialne.sk.
„Braňo Bezák z Denníka N odkázal Jánovi Mažgútovi zo Smeru-SD, že „verejnosť nemá IQ dreveného vláčika“, keď vysvetľoval, že sa s manželkou doma nebavia o práci. Odkázal by to isté aj svojej kolegyni Monike Tódovej?“ pýta sa Haščáková. „Keď v auguste 2023 Monika Tódová vysvetľovala svoj vzťah so sudkyňou Pamelou Záleskou, ubezpečovala verejnosť, že sudcovia o svojich prípadoch nehovoria ani doma rodine, ani priateľom. Pamela Záleská následne pred Súdnou radou vyhlásila, že nikdy nevyniesla, nesprístupnila ani neposkytla žiadnu informáciu zo súdneho spisu „ani pani Monike Tódovej“ a že rozhoduje na základe dôkazov, nie na základe želaní, diktátu alebo objednávky,“ pripomenula Haščáková dvojicu žien, ktorých príbeh riešila slovenská verejnosť.
„Inak povedané, od verejnosti sa očakávalo, že tieto vyhlásenia prijme ako prejav profesionality. Veď predsa, keď investigatívna novinárka vysvetľuje, že so svojou blízkou priateľkou – sudkyňou rozhodujúcou najvýznamnejšie trestné kauzy – doma nerozoberá jej prácu, od verejnosti sa očakáva, že tomu uverí. Pri Jánovi Mažgútovi sa však podobná logika stáva predmetom irónie. Keď v rozhovore pre 360-tku tvrdí, že sa doma s manželkou nerozpráva o jej podnikaní, odkazuje mu iný redaktor Denníka N – Braňo Bezák, že verejnosť nemá IQ dreveného vláčika. A podľa Moniky Tódovej ide dokonca o prejav Mažgútovej arogancie,“ konštatuje právnička, podľa ktorej rozdiel tak vlastne nespočíva v obsahu tvrdenia, ako skôr v tom, kto ho vysloví.
„Lenže možno je celá debata postavená nesprávne. Možno problém nespočíva v tom, či sa manželia, prípadne blízke priateľky doma rozprávajú o práci. Skutočný problém pri blízkych a intímnych vzťahoch spočíva v tom, že jedna strana môže konať spôsobom, o ktorom vie, že druhej strane vyhovuje – bez potreby čokoľvek vysloviť. Nie preto, že niekto niečo žiada. Ale jednoducho preto, že na názore toho druhého záleží,“ zamýšľa sa Haščáková.
„Presne o tomto písala Monika Tódová už v roku 2015, keď v článku o sudkyni Kataríne Bartalskej a šéfovi SIS Jánovi Valkovi (majú spolu dve deti) napísala, že „vzťah Valka a Bartalskej zvyšuje riziko, že štát môže ovplyvňovať rozhodnutia súdov v kauze Váhostav.“ Tódová neriešila, či Valko dával Bartalskej pokyny. Neriešila ani to, či sa doma rozprávali o konkrétnych prípadoch. Stačila jej samotná existencia blízkeho vzťahu, pretože správne chápala, že moc nemusí vždy fungovať ako rozkaz, a že niekedy stačí blízkosť, dôvera a anticipovaný súhlas,“ prízvukuje právnička.
„Ani moja otázka nikdy nestála tak, či Monika Tódová vyslovila priamu požiadavku, aby Pamela Záleská v decembri 2020 vzala môjho manžela – Jaroslava Haščáka do väzby. Tódová pritom dlhé roky vo svojej novinárskej práci zaujímala voči Haščákovi nadmieru kritický postoj, po jeho vzatí do väzby hovorila o „predčasných Vianociach“ a dokonca to označila za „historický moment“. Otázka vždy stála inak. Či bol vzájomný vzťah Tódovej a Záleskej v decembri 2020 na takej úrovni blízkosti, hodnotovej zhody a vzájomného porozumenia, že sudkyňa – poznajúc postoje a názory novinárky, vrátane jej dlhodobého kritického postoja voči Jaroslavovi Haščákovi, a uvedomujúc si, že jeho väzobné stíhanie by pre ňu predstavovalo „predčasné Vianoce“ – mohla konať spôsobom, o ktorom vedela, že bude jej priateľke vyhovovať. Nie ako výsledok priamej požiadavky, ale ako prejav tichej kompatibility,“ hodnotí ďalej celú situáciu Haščáková.
A možno práve v tom spočíva podľa nej najväčšie nebezpečenstvo takýchto vzťahov. „Nie v tom, že jeden človek druhého vedome ovláda, ale v tom, že blízkosť, dôvera a prirodzená túžba po zachovaní dobrého vzťahu môžu byť natoľko silné, že si človek ani nemusí uvedomovať, do akej miery jeho vlastné rozhodovanie spoluvytvára očakávanie niekoho, na kom mu záleží. Práve preto je tento druh vplyvu taký nebezpečný – nie preto, že musí byť výsledkom zlého úmyslu, ale preto, že môže zostať neviditeľný aj pre samotného človeka, ktorý pod jeho vplyvom koná,“ upozorňuje právnička, podľa ktorej preto moderné právo nepracuje iba s kategóriou skutočnej zaujatosti sudcu, ale aj so zdaním jeho zaujatosti.
„Pretože najväčším rizikom nie sú situácie, v ktorých sa ľudia navzájom otvorene ovplyvňujú, ale tie, v ktorých sa už ani nemusia o nič žiadať, a možno si ani neuvedomujú, do akej miery sa ich vzájomná blízkosť stala súčasťou ich vlastného rozhodovania. A práve preto je výsmech o „IQ dreveného vláčika“ taký povrchný. Skutočný problém rodinných a blízkych vzťahov nemusí vždy spočívať len v tom, čo si ľudia povedia. Často spočíva práve v tom, že si nemusia povedať vôbec nič,“ upozorňuje právnička.
„Bolo by preto naozaj zvláštne, keby tento princíp platil pri Kataríne Bartalskej a Jánovi Valkovi, ale prestal by platiť v momente, keď sa pozrieme na vzťah Moniky Tódovej a Pamely Záleskej. Pretože, ak pri Bartalskej a Valkovi stačila samotná blízkosť, ak pri Mažgútovi je naivné veriť, že sa doma o práci nerozprávajú, potom by bolo zvláštne tvrdiť, že pri Monike Tódovej a Pamele Záleskej nepredstavuje problém ani jedno, ani druhé,“ konštatuje záverom Valéria Haščáková, ktorá ešte dodáva: „Princípy totiž nie sú princípmi preto, že platia pre našich oponentov. Princípmi sa stávajú až vtedy, keď ich dokážeme uplatniť aj na seba.“
Zdroj foto: facebook.com