Niektorí herci by chceli byť akými hovorcami národa, lenže väčšinu národa ich názor nezaujíma. Teda nie že by nemali nárok na svoj názor, ale mali si ho nechať pre seba, prípadne ho prezentovať v okruhu svojich známych, prípadne v nejakej užšej spoločnosti.
Však si len predstavte, že by sa rovnako správali všetci ľudia, ktorí chcú svoj názor povedať verejne, by ho prezentovali pred všetkými aj na svojom pracovisku. To by už len bola anarchia. Svoj názor, verejne, ale v statuse na sociálnej sieti, na hercov vnucujúcim divákom svoju ideológiu, prezentoval Eduard Chmelár, politický analytik, historik a bývalý poradca premiéra Fica. „Tak sa nám ozvala ďalšia naspídovaná herečka a v rozhovore pre bulvárny web sa s nami podelila o svoju politologickú analýzu, že je to tu vraj horšie ako za bývalého režimu, že sa rútime do diktatúry a prirovnala Fica k Hitlerovi…,“ začal Chmelár poriadne zostra, a navyše konkrétne.
„Takto vám to poviem, pani Magálová. Keby to tu bolo horšie ako za normalizácie, už dávno by vám zhabali ten váš hotel, v tom lepšom prípade by vás za tieto sprosté reči zavreli (trestný čin rozvracania republiky) a v tom horšom by vás aj s Táňou Pauhofovou (ktorá sa už od volieb vyhráža odchodom do Česka) zastrelili pri pokuse o prekročenie štátnych hraníc…,“ nedáva si politický analytik servítku pred ústa ani v ďalších svojich riadkoch.
„Kamilu Magálovú uznávam ako dobrú herečku, ale tam to končí. Mňa vlastne oveľa viac ako politizujúci herci prekvapujú novinári, ktorí cítia potrebu robiť s nimi rozhovory o témach, ktorým zjavne nerozumejú. Dovolím si tvrdiť, že mám celkom slušný prehľad o klasicistickej hudbe, renesančnom maliarstve alebo kozmológii. Chápem to ako súčasť všeobecného vzdelania. Napriek tomu ma dosiaľ nikto neoslovil, aby som povedal svoj názor na teóriu strún, a považujem to za prirodzené. Nie som kvalifikovaný odborník na tieto témy,“ priznáva Chmelár, ktorý sa vzápätí pýta:
„Z akého dôvodu si však niekto myslí, že pohľad hercov na zmenu ústavy či fungovanie ministerstiev môže byť v niečom obohacujúci?“ Tieto zakomplexované postavičky sa podľa neho často bránia tým, že oni majú svoje občianske právo na vyjadrenie názoru a že herci nie sú iba na zábavu. „Tak ale pozor: toto právo im nikto nikdy nebral. Oni len demagogicky prekrútili nesúhlas veľkej časti slovenskej spoločnosti s tým, aby politizovali divadelné predstavenia čítaním ich demagogických ideologických vyhlásení. A keď im začali z divadiel celkom prirodzene odchádzať diváci, ich statoční novinárski obrancovia na čele s takou znalkyňou ako je Monika Tódová, to zahovárali tým, že vraj ľudia nechodievajú na predstavenia kvôli konsolidácii… Človek by povedal, že z nás robia hlupákov, ale hlupáci z nás urobiť hlupákov nikdy nedokážu,“ rázne konštatuje Chmelár.
„Na tejto estráde nízkych pudov ma fascinuje ešte jedna vec. Keď sa Maroš Kramár alebo Petra Polnišová ohradzujú voči tomu, že oni predsa nie sú len na zábavu. A na čo ste? Ste obyčajní zapredaní klauni. Dramatickú postavu ani nedokážete zahrať, živíte sa ako zabávači alebo plytkí komedianti. V podstate znevažujete hereckú profesiu, ktorá je poctivým remeslom, ale práve to vám nestačí,“ poriadne sa pustil politický analytik do dvojice hercov, ktorí sa spolu s progresívcami pustili do hanobenia koalície.
„Divadelná generácia šesťdesiatych až osemdesiatych rokov mala svetovú úroveň, dokázali zahrať tie najťažšie drámy od Shakespearea až po Sartra a diváci pri tom ani nedýchali. Príslušníci tejto kultúrnej elity boli hereckými legendami nie preto, že boli známi, ale preto, lebo brali svoju profesiu smrteľne vážne, vložili do nej všetko a tvrdo na sebe pracovali. Preto nemuseli mať komplexy, že boli „len“ herci, lebo tak, ako zahral Ladislav Chudík Harpagona v Moliérovi, ako zahral Karol Machata Kráľa Lear v Shakespeareovi, ako zahral Štefan Kvietik Caesara v Marcových ídach… tak to dokážu len naozajstní majstri!“ pripomenul niektorým súčasným „hercom“ historik nedávnu minulosť.
„Skutočne ma zarazilo, keď sa Kamila Magálová vyjadrila o súčasnej ministerke kultúry až s tragikomickým výrazom tváre arogantnej malomeštiačky, že je to „obyčajný niktoš“. A to sa predtým chvastala, že je slušne vychovaná… Aby bolo jasné, nie som priaznivcom Martiny Šimkovičovej. V plnej miere sa podpisujem pod výrok hudobného skladateľa Vladimíra Godára, že komunisti si vyberali za ministrov kultúry aspoň básnikov (Válek, Koyš), títo moderátorov (Krajcer, Šimkovičová, kto bude ďalší? Bruchala?), a podľa toho to aj tak vyzerá. Ale povedzte mi, čo je toto za vyjadrovanie? Kto iný by mal zvládnuť kultúrne správanie, ak nie herci?“ pýta sa rázne Chmelár.
„Herci často obhajujú svoje verejné angažovanie frázou, že umenie spája. Ja som včera zažil koncert, pri ktorom katarzia zmyla všetky hranice. Marián Čekovský s Henry Tóthom aspoň na chvíľu zahodili svoje politické spory a spolu s Ondřejom Brzobohatým predviedli neuveriteľné eldorádo improvizácie (po koncerte sa mi priznali, že ešte pri vystúpení na pódium nevedeli, čo budú hrať), ktoré priviedlo divákov do extázy. Áno, toto dokáže hudba, toto bolo umenie a spojilo všetkých, ktorí tam boli,“ pripomína Chmelár.
„Ale čo je, prosím vás, to, čo vykrikuje Kamila Magálová s nenávistným výrazom v tvári, že nám sľubuje, že nebude mlčať, a že je pripravená vyjsť na barikády? Prečo a za čo treba stavať barikády? Nemusím hádam dodávať, že takýto spôsob prezentácie spoločnosť nespája, ale vyhrocujúco polarizuje. Niektorí ľudia ju bránia tým, že chuderka, smúti za mŕtvym synom. Ubezpečujem vás, že takto sa nespráva žialiaca matka, ale veľmi, veľmi zlá žena. Samozrejme, že jej osobná tragédia vo mne vyvoláva hlboký súcit. Ale žiaľ, tento spôsob vyrovnávania sa s ňou je slepá ulička: Fico za jej nešťastie nemôže,“ konštatuje politický analytik.
„Najviac ma však vyviedol z miery útok Štefana Skrúcaného na Mariána Čekovského. Odmietol jeho apolitickosť a vyhodil mu na oči, že to, že je ochotný hrať pre všetkých, nie je nezávislosť, ale „pohodlný ústup od zodpovednosti“… Skoro mi zabehlo. Takto falošne moralizovať dokáže iba výnimočne bezcharakterná forma života. Štefan Skrúcaný, ktorý hral na politických mítingoch pre Mikuláša Dzurindu, pre Róberta Mistríka, pre Radoslava Procházku, bral od nich tučné honoráre a všetkých nás pobavil ani nie tak svojou straníckou estrádou ako hláškou „nerobil som to pre peniaze“ – práve tento človek, ktorý nemá kožu na tvári, chce Čekovského školiť o tom, prečo treba robiť „angažované umenie“, len aby si ospravedlnil ani nie tak pred verejnosťou ako pred samým sebou, prečo sa každému vždy vtieral do zadku? Odporné a bezočivé,“ pridáva poriadne ostro Chmelár.
„Herci nás často citovo vydierajú tým, že ich domnelý nárok kecať do všetkého vraj vyplýva z toho, že oni počas Nežnej revolúcie niesli ako prví kožu na trh. V poriadku, ale tento príbeh treba dopovedať. Boli to herci, ktorí odmietli národno-emancipačný zápas a faktické dokončenie demokratickej revolúcie v podobe štátnej nezávislosti Slovenskej republiky,“ pripomína historik niektorým hercom nie tak dávnu minulosť.
„Boli to oni, ktorí obhajovali tie najdrastickejšie a najneľudskejšie neoliberálne reformy opakovaním dzurindovských fráz, že štát je zlý vlastník, aby dnes od toho istého štátu drancovali zvyšky peňazí, ktoré mu po tých ekonomických pohromách ešte zostali. Až na výnimky sa nikdy nepostavili proti vojnám a zabíjaniu. Nie, herci už dávno nie sú svedomím tohto národa. Nie sú výnimoční, nie sú privilegovaní a ich pohľad na koaličnú krízu by nás nemal zaujímať viac ako pohľad jadrových fyzikov na opozičnú spoluprácu. A mal by to už každý konečne pochopiť,“ rázne zakončil Eduard Chmelár svoj poriadne ostrý status.
Zdroj: Edaurd Chmelár/FB