Súčasný ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa stoj čo stoj usiluje čo najskôr dostať svoju krajinu nielen do Európskej únie, ale i NATO. Vstup do NATO v terajšom vojnovom stave s Ruskom neprichádza do úvahy, určité nádeje so skorším prijatím do EÚ ale Ukrajina od niektorých politikov dostáva. Ako sa však čím ďalej tým viac ukazuje, bol by to veľmi zlý krok.
Tí skôr narodení si možno ešte spomenú na to, ako 10. mája 1933 nemeckí študenti a nacisti verejne spálili vyše 25-tisíc zväzkov „nenemeckých“, židovských, marxistických či pacifistických diel autorov ako Karl Marx, Sigmund Freud či Erich Kästner. Prečo to spomíname? Nuž preto, že sa zdá, že história sa opakuje. Lenže nie vo fašistickom Nemecku, ale na Ukrajine! Fašistickej Ukrajine! Na rozširujúci sa fašizmus v nej totiž už upozorňujú viacerí politici aj anaylitici či komentátori, ktorí sledujú to, čo sa tam deje.
O tom ako na Ukrajine naďalej uctievajú osobnosti spojené s Organizáciou ukrajinských nacionalistov (OUN), vrátane Stepana Banderu, jedného z jej vodcov, a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), netreba vari polemizovať. V krajine pribúdajú nielen sochy Stepana Banderu, či ďalších jemu podobných hrdlorezov, ale z odkazu Stepana Banderu a Romana Šuchevyča sa na Ukrajine stal oficiálny štátny kult podporovaný politickými elitami. Na Ukrajine však zašli s nenávisťou k všetkému ruskému ešte ďalej. Začali búrať pomníky ruských kultúrnych velikánov.
Ak si aj kvôli tomuto aktu niekto myslí, že uzavrieť mier medzi Ukrajinou a Ruskom bude také jednoduché, veľmi sa mýli. Veľavravný je na túto tému i status Eduarda Chmelára, politického analytika, historika a bývalého poradcu Roberta Fica, podľa ktorého búraním Tolstého pomníkov ničia Ukrajinci pamiatku na posledného Rusa, o ktorého sa v boji proti imperializmu mohli oprieť. Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 – 1910) bol totiž jeden z najvýznamnejších ruských a svetových spisovateľov. Tento šľachtic, filozof a moralista sa preslávil monumentálnymi románmi ako Vojna a mier a Anna Kareninová, pričom vo svojich neskorších rokoch presadzoval myšlienky nenásilia a kresťanského anarchizmu.
„Aj keď ukrajinská vláda obhajuje odstraňovanie pamätníkov ruských velikánov „dekolonizáciou verejného priestoru“, nejde o nič iné ako o hrubý až barbarský útok na európsku kultúru. Veď kto by búral pomníky Goetheho, Beethovena či Thomasa Manna iba preto, že ich národ sa dopustil nacistických zločinov?“ pýta sa Chmelár a dodáva, že v prípade Ruska sa však zachádza ešte ďalej. Ukrajinské úrady v Odese totiž schválili plány na odstránenie pamätníka Leva Nikolajeviča Tolstého.
„Zbúrali už pomníky zakladateľky mesta Kataríny Veľkej či spisovateľa Maxima Gorkého, ale toto má predsa len inú príchuť. Tolstoj bol totiž takmer celý svoj aktívny život nekompromisným odporcom ruského cárskeho režimu a akýchkoľvek vojen, za čo ho pravoslávna cirkev v roku 1901 exkomunikovala,“ pripomína skúsený historik s dôvetkom, že na Ukrajine napriek tomu likvidujú akúkoľvek spomienku na Tolstého, rúcajú jeho sochy, premenúvajú ulice a námestia pomenované po ňom (aj Námestie Leva Nikolajeviča Tolstého v Kyjeve je už minulosťou), jeho diela boli stiahnuté z učebných osnov a jeho knihy vyradené z knižníc.
„Pamätníky Tolstého považujú ukrajinské štátne orgány za „ruskú propagandu“ a čítanie jeho kníh za formu „duchovného kolaborantstva“. Chorý barbarský režim…,“ nedáva si Chmelár servítku pred ústa. „Vtipné“ na týchto útokoch na Tolstého len pre jeho ruský pôvod je podľa neho aj to, že ruská pravoslávna cirkev ešte v roku 2010 zamietla žiadosť bývalého ruského premiéra Sergeja Stepašina o zrušenie exkomunikácie tohto giganta svetovej literatúry.
„Patriarcha Kirill v reakcii uviedol, že pravoslávni veriaci si vážia „mimoriadny talent tohto literáta“, ale na zrušenie rozhodnutia o exkomunikácii nevidí dôvod. Pritom nemôžu byť väčšie rozdiely medzi týmito dvoma mužmi. Vodca ruskej pravoslávnej cirkvi patriarcha Kirill práve vydal novú knihu (Vojna – za hranicami viditeľných príčin a dôsledkov), v ktorej predstavil vojnu ako súčasť božieho plánu a cestu k vykúpeniu,“ vysvetľuje Chmelár.
Kirill podľa neho tvrdí, že o víťazstve rozhoduje Boh, veriaci sú bojovníkmi Pána a medzi bojujúcimi stranami nie je žiadne miesto pre prímerie alebo akýkoľvek druh kompromisu. „O nukleárnych zbraniach píše, že ich vytvorila „božia milosť“ na ochranu Ruska. Je známe, že Kirill opakovane obhajuje ruskú inváziu na Ukrajinu ako „pokračovanie druhej svetovej vojny“ a v roku 2022 v kázni vyhlásil, že „smrť v špeciálnej vojenskej operácii zabezpečí človeku odpustenie všetkých hriechov“,“ dopĺňa skúsený historik a politický analytik.
„Moderné dejiny si pamätajú, ako pred Volyňským masakrom duchovní na oboch stranách rozdúchavali nacionalizmus, etnickú nenávisť a ospravedlňovanie násilia. Ale z tohto hľadiska nemôže byť väčší rozdiel medzi Kirillovou knihou o vojne a knihou pápeža Františka „Proti vojne – odvaha budovať mier“. A hlavne nemôže byť väčší rozpor medzi doktrínou ruskej pravoslávnej cirkvi a učením Leva Nikolajeviča Tolstého,“ konštatuje ďalej Chmelár.
„Slávny ruský spisovateľ vo svojom hlavnom filozofickom diele Kráľovstvo Božie v nás dôsledne odmietal akékoľvek zdôvodňovanie či ospravedlňovanie vojny, násilia, trestu smrti či zabíjania zvierat. Vychádzal pritom z doslovného chápania Ježišovej Reči na hore a obviňoval cirkev, že ju svojím účelovým mocenským výkladom zbavuje sily,“ píše Chmelár, ktorý vzápätí dodáva: „Neexistuje spravodlivá vojna, neexistuje výnimka zo zabíjania, pre tých, ktorí vyznávajú Kristovo učenie o neprotivení sa zlu násilím je neprípustná akákoľvek vojna či násilie.“
„Keby dnes Tolstoj žil, bol by razantným odporcom Putinovho režimu práve tak ako Zelenského junty, a stál by celou váhou svojho mena za ukrajinským, ale aj ruským ľudom. Napokon, pacifistom sa stal práve po svojej osobnej skúsenosti priameho účastníka Krymskej vojny. Pretrhávať takéto kultúrne väzby medzi ruským a ukrajinským národom je nesmierne primitívne a v konečnom dôsledku škodlivé najmä pre Ukrajincov,“ prízvukuje politický analytik a historik.
„Existuje jedno hlúpe nacionalistické heslo, ktoré používajú aj nacionalisti na Slovensku: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Ale to je veľmi primitívna stratégia prežitia. Všetky veľké kultúry rástli na absorbovaní cudzích prvkov. Pohlcovali ich, preberali ich, inšpirovali sa nimi a zahŕňali ich do vlastnej kultúry. Iba tak sa posilňovali, iba tak získavali dominantný vplyv. Toto ničenie ruských pamiatok je najohavnejšia vec od čias nacistického pálenia kníh,“ konštatuje razantne na samý záver Eduard Chmelár, ktorý ešte dodáva: „Príde čas, keď budúce ukrajinské generácie pochopia, ako nesmierne sa týmto antiruským vyčíňaním ochudobnili.
Zdroj: Eduard Chmelár/FB