Anna Belousovová: Ukradnutý 17. november
Prvý krát nám ho ukradli v roku 1989, keď sme stáli na námestiach a naivne sme verili, že bojujeme za lepší, spravodlivejší svet, nevediac, že sme súčasťou procesu, ktorý je riadený. Z pozadia zrejme aj predstaviteľmi bývalého režimu aj zahraničnými „šíriteľmi demokracie“. A možno jednými aj druhými vo vzájomnej zhode. Veď ako sa ukázalo, z národného majetku si zobli jední aj druhí.
Z bývalých predstaviteľov bývalého režimu sa stali kapitalisti, oligarchovia a „zahraniční šíritelia demokracie“ nás zbavili starostí o naše strategické podniky. Z demokracie sa stal diktát silných štátov a zo slobody akurát tak sloboda meniť si pohlavie každý deň aj niekoľkokrát.
Druhýkrát nám 17. november ukradli dnes, keď si ho snažia privlastňovať rôzne politické strany, keď z tribún na demonštráciach zaznievajú frázy o „odkaze novembra ’89“, o demokracii a slobode. Politické strany sa snažia len prehrievať polievočku na tomto výročí a to je viac ako trápne.
Rovnako neautenticky a trápne vyznievajú tie slohové úlohy, ktoré do mikrofónov čítajú vybraní študenti bez vnútornej energie, bez zanietenia. Sú to všetko prázdne drísty.
November ’89 bol z pohľadu obyčajných ľudí vrátane študentov úplne o niečom inom. Bol o odvahe, viere o sile. Bez ohľadu na to, čo sa odohrávalo v pozadí týchto zmien, pretože obyčajní účastníci demonštrácií to nemohli vedieť. A preto sme veľa riskovali, mali sme odvahu a verili sme, že bojujeme za spravodlivý svet. Tento deň tak ako nám ho predviedli mnohí politici bol vlastne pošpinením pamäti na odvahu ľudí z námestí v roku 1989.
Tento deň nemal byť o pracovnom voľne, ani o bombastických oslavách, ani o demonštráciách, ani o hádkach. Dnešný deň mal byť o tichom spytovaní svedomia. Prečo je národ za tých 36 rokov rozhádaný tak, ako ešte vo svojej histórii hádam ani nebol? Prečo sa nevieme a nechceme rozprávať? Čo sa to s nami vlastne za tých 36 rokov stalo?
zdroj: fb
