Americký finančník a usvedčený páchateľ sexuálnych trestných činov Jeffrey Edward Epstein sa po svojej smrti stal nočnou morou pre mnohých významných ľudí takmer po celom svete. Spisy spolu s fotografiami, ktoré odtajnili v USA sa stali doslova bombou. Jej účinky sú citeľné a je možné, napriek podivuhodným zmiznutiam niektorých spisov a fotiek, že „tlaková vlna“ z nej zmietne nejedného vysokopostaveného človeka.
Kauzu Epstein si vo svojom komentári na Marker.sk zobral pod drobnohľad jeho zástupca šéfredaktora a skúsený novinár Dag Daniš, ktorý svoj príspevok nazval „7 dní v kocke: Kauza Epstein. Za špinu západných elít má zaplatiť Putin“, pričom v rubrike komentuje štyri hlavné témy týždňa.
1. Epstein files a upratovacia čata
Americké ministerstvo spravodlivosti zverejnilo ďalšiu várku Epsteinových spisov. Nie je ani zďaleka kompletná, no je dosť výbušná na to, aby otriasala západnými elitami.
Škandál už vôbec nie je o pedofilnom sexuálnom predátorovi Epsteinovi a jeho orgiách. Špina zasahuje americkú a západnú politickú triedu. Konkrétne tú, ktorá v geopolitickom boji vystupuje ako zástupca dobra. A rivalov vykresľuje ako temné sily.
Konkrétne: Epsteinove spisy devastujú americké, britské a izraelské elity. Sú ranou pre globalistov.
Epstein – ako organizátor orgií pre VIP klientelu – mal podľa spisov blízke vzťahy s Billom Gatesom, Billom Clintonom, Donaldom Trumpom, s britskými progresivistami okolo Mandelsona, s členmi britskej kráľovskej rodiny. A napokon s bývalým izraelským premiérom Jehudom Barakom.
Zverejňovanie vyšetrovacích spisov spôsobuje starej koalícii Spojených štátov, Británie a Izraela reputačnú pohromu.
Je to také zlé, že musia zasahovať protihybridné tímy z radov aktivistov a médií. Aby odvrátili katastrofu. Inými slovami, zasahuje propaganda, ktorá má hnev verejnosti regulovať. A presmerovať ho na nepriateľov. Na „temné sily“.
Upratovacie čaty vedú protiútok dvoma smermi. Po prvé, snažia sa v Epsteinovej sieti podčiarkovať mená ako Elon Musk, Donald Trump, Peter Thiel, Steve Bannon. Aby navodili dojem, že kauza potápa hlavne americké pravicové, protiglobalistické prostredie. Po druhé, britská propaganda prišla s teóriou, že Epstein slúžil ruským tajným službám a Kremľu.
Mediálne manipulácie tým dosahujú svoj vrchol. A pôsobia dosť zúfalo. Toto im zrejme nezhltnú ani tí najprostejší a najľahšie ovplyvniteľní konzumenti mediálnych kampaní.
Obvineniam o ruskej stope a ruských tajných službách chýba akýkoľvek zdroj a reálny základ. Svedkovia ani dokumenty nič také nepotvrdzujú.
Samozrejme, ruské tajné služby, tak ako mnohé iné, mohli monitorovať Epsteina a jeho sieť. Mohli zbierať informácie. No tvrdiť, že Epstein pracoval pre Rusko a ruské tajné služby, je ukážkový blud. A otáčanie reality z nôh na hlavu.
Výmysly o väzbách Epsteina na Kremeľ priniesli britské bulvárne médiá. Briti sa snažia otočiť škandál proti Rusom. Namiesto zdrojov, ktoré neexistujú, ponúkajú krik trollov.
Napríklad na Slovensku túto úsmevnú teóriu s vážnou tvárou otvára mimovládna agentúra Infosecurity a jej zakladateľ Victor Breiner (bývalý poradca ministra Naďa). Je to tá istá Infosecurity, ktorú platila britská vláda. Milé…
Popri agentúre Infosecurity tému živia Pavol Demeš, Magda Vášaryová a ďalšie postavy mimovládneho sektora, ktoré zvyknú slúžiť záujmom Londýna.
Ak by niekto okrem klebiet hľadal reálne zdroje, ďaleko nezájde. Ruská stopa je príbeh bez faktov.
Na druhej strane, vyšetrovacie spisy a svedkovia ukazujú na podozrenia, že Epsteina naozaj mohli využívať tajné služby. Tie izraelské a americké. Niektorí svedkovia spomínali aj styky Epsteina s britskými tajnými službami cez otca Maxwellovej.
Svedectvá o práci Epsteina pre izraelskú zahraničnú rozviedku spomínajú už roky viaceré zdroje citované vo vyšetrovacích spisoch. Americké aj izraelské.
Je otázne, do akej miery majú reálny základ. Epstein zrejme nebol príslušníkom spravodajskej služby. Je však pravdepodobné, že pracoval ako informátor. Access agent. Jeho úlohou mohlo byť poskytovanie informácií o záujmových osobách pre potreby spravodajskej služby.
Prácu Epsteina pre izraelskú zahraničnú rozviedku spomínali viacerí svedkovia z vyšetrovacích spisov FBI. A spomínal ju aj bývalý dôstojník Mosadu.
Tieto podozrenia sú, pochopiteľne, neoverené, no nepriamo ich podopierajú aj ďalšie indície. Z politických lídrov mal Epstein najbližší vzťah s izraelským premiérom a neskôr ministrom Jehudom Barakom. Barak navštívil Epsteina najmenej 30-krát. Jeden zo zdrojov tvrdí, že práve za Baraka údajne Epstein absolvoval školenie pre spolupracovníka spravodajskej služby.
Ďalej: zverejnené dokumenty a e-maily ukazujú, že Epstein spolu s izraelskými diplomatmi riešil témy ako odstránenie Asadovho režimu v Sýrii alebo vojenský útok na Irán. Zjavne teda nešlo o ruské záujmy (Asad aj Irán boli spojenci Ruska), ale o izraelské.
Popri tom mal Epstein blízky vzťah aj s ľuďmi zo CIA. Konkrétne s jej riaditeľom Burnsom. Tvrdia to svedkovia a vyšetrovacie spisy. Je to ďalšia zo stôp, ktorá ukazuje, že Epstein mohol pracovať ako prominentný informátor spravodajských služieb. Nielen izraelskej, ale aj americkej.
Upratovacie čaty sa snažia tieto informácie zo spisov prebiť ruskou kartou. A pôsobia pri tom neuveriteľne smiešne.
Pokiaľ ide o ich ďalší front, ten politický, aj tam to postavili z nôh na hlavu.
Iste, je faktom, že Epstein mal blízky vzťah s Trumpom. A popri tom si budoval vzťahy aj s Elonom Muskom, Petrom Thielom, Steveom Bannonom. Je to však len malá a nie veľmi zásadná časť pravdy. Thiela dievčatá nezaujímajú. S Muskom a Bannonom riešil Epstein skôr politické témy.
A s tým, čo sa tvári ako hlavný úlovok z Epsteinovej siete – Trump – je to trochu inak, ako sa očakávalo. Zverejnené dokumenty ukázali, že Trump mal s Epsteinom blízky, priateľský vzťah pred viac ako 20 rokmi. Po roku 2005 však prišli nezhody v biznise. A Trump styky s Epsteinom ukončil. Trump mal zrejme šťastie, že sa s Epsteinom obchodne rozhádal ešte pred jeho prvým stíhaním za kupliarstvo a pedofíliu.
Na druhej strane, o Gatesovi, Clintonovi a Barakovi to neplatí. S Epsteinom mali blízke vzťahy aj po roku 2010.
Paradoxne, v pasci nastavenej na Trumpa nakoniec skončili tí druhí: ikony progresívneho tábora ako Gates a Clinton.
Tlak na zverejnenie Epsteinových spisov sa stupňoval pre Trumpa. Médiá Trumpa upodozrievali, že sa zdráha, lebo by mu to mohlo zlomiť krk. Nestalo sa (aspoň zatiaľ). Trumpove styky s Epsteinom sú príliš staré na to, aby vyvolali ničivý škandál alebo stíhanie.
Po zverejnení spisov, na ktoré tlačili médiá, majú teda stiahnuté krky skôr Clintonovci, ktorí sa dlho vyhýbali výpovedi pred Kongresom. A magnát Bill Gates, na ktorého sa zatiaľ zosypalo najviac špiny (vrátane neoverených klebiet). S detailami, ktoré je možné spomenúť len po dvadsiatej druhej hodine.
2. Koniec Lajčáka
Pokiaľ ide o slovenský rozmer škandálu, ten zasiahol priamo medzi oči Ficovho poradcu a exministra Miroslava Lajčáka. V zbore poradcov musel minulý týždeň skončiť.
Dôvod: Lajčák klamal. Po prvej várke zverejnených spisov tvrdil, že mal s Epsteinom len bežnú spoločenskú komunikáciu, aká patrí k remeslu diplomata. Druhá dávka zverejnených spisov to vyvrátila. Potvrdilo sa, že Lajčák mal s Epsteinom veľmi blízky, priateľský vzťah. Navyše v čase, keď bolo známe, že Epstein zneužíva neplnoleté dievčatá na platené sexuálne služby – a nielen pre seba. Častou témou ich komunikácie boli práve dievčatá.
Ďalšou témou, ktorú riešili, bola politická, pravicová revolúcia v EÚ, na ktorú tlačil Steve Bannon a jeho hnutie The Movement. Bannon vyhlásil vojnu globalistom v Spojených štátoch aj v EÚ (tú považuje za ich centrálu). Tlačil na to, aby západnú politiku ovládli patriotické hnutia a ekonomický nacionalizmus.
Bannon bol a je politický radikál, ktorý vidí existenčné ohrozenie západných národov v imigrácii, globalizácii a dúhových kampaniach. Jeho problémom je však to, že ponúkal čoraz viac nenávisti. A čoraz menej politických riešení.
Fakt, že práve Lajčák mohol mať blízko k Epsteinovým a Bannonovým politickým víziám, je zarážajúci. Lajčák bol predsa roky pragmatik a verná postava západného diplomatického mainstreamu. Nie tak dávno sa stretol s Georgeom Sorosom – ako kandidát na šéfa OSN. Frustrácia a radikalizácia Lajčáka je zrejme následkom jeho nenaplnených ambícií. Boli asi vyššie než jeho možnosti.
Lajčák sa dlho pokúšal presadiť ako prominentný diplomat. Úspešne. No pokusy preraziť z roviny diplomatov, ktorí slúžia, na vyššie poschodia insiderov, ktorí rozhodujú, riadia medzinárodnú inštitúciu a rozdeľujú úlohy – to mu už nevychádzalo. V radikálnych politických zmenách v EÚ mohol vidieť príležitosť.
Alebo to len hral na všetky strany. Sorosovskú a bannonovskú.
Zverejnené spisy vrhajú nové svetlo aj na udalosti z roku 2019. Jeho účasť v Epsteinovej sieti mohla zohrať úlohu pri jeho veľkej prezidentskej dileme (ktorá bola už vopred vyriešená).
Lajčák bol v roku 2019 pod silným tlakom z dvoch strán. Fico na neho ultimatívne tlačil, aby prijal kandidatúru na prezidenta. Inak stratí podporu slovenskej vlády pri jeho vyšších, medzinárodných politických hrách. Lenže tlak zrejme prichádzal aj z druhej strany. Z tej západnej, aby nekandidoval a neprekážal. Lebo ako „účastník zájazdu“ v Epsteinovej sieti – kontrolovanej spravodajskými službami – by to mohol veľmi, veľmi oľutovať.
Lajčák mohol byť v tom čase spravodajsky rozpracovaný a vydierateľný (západnými diplomatickými kanálmi).
Samozrejme, je to len špekulácia bez dôkazov. S istotou sa dá povedať len toľko, že pôsobil ako človek, ktorý je vydierateľný. A ktorého desí predstava, že by mal vystupovať v ostrej kampani. A v ešte ostrejšej mediálnej antikampani, ktorá mala slúžiť osvedčeným atlantickým kádrom (Čaputová, Mistrík).
Lajčák vtedy povedal Ficovi a vláde Smeru stokrát nie. Aj za cenu konfliktu s vládou. Lákali ho iné, medzinárodné alebo európske funkcie, v ktorých by bol menej na očiach. A v ktorých by nemusel byť terčom médií.
Lajčákovi však treba uznať, že jeho motívy mohli byť aj čisto praktické. Diplomacia pod vlajkou EÚ je lepšie platená a komfortnejšia než funkcie v národnej politike. Navyše, Lajčák sa presadzoval ako kariérny diplomat. Politickú funkciu (minister zahraničných vecí) zrejme vnímal hlavne ako nástroj na posilnenie diplomatických kontaktov.
Lenže medzitým skĺzol aj do terénu, v ktorom kariérny diplomat nemá čo hľadať – do siete Epsteina. Možno v nádeji, že spojí príjemné s užitočným…
Výsledok je nakoniec, po zverejnení spisov, presne opačný.
A čo je na tom najhoršie, Lajčák nehazardoval len so svojím menom, ale aj s menami tých, ktorých mal zastupovať. Tým nemyslíme len Roberta Fica, ale aj Slovenskú republiku a Európsku úniu.
Politické náklady ponesie po Lajčákovi hlavne premiér Fico, ktorý si ho vybral za bezpečnostného poradcu.
Na Lajčáka sa dokonale hodí stará známa veta francúzskeho diplomata z napoleonských čias: „Bolo to horšie než zločin, bola to chyba.“
3. Šikmá plocha Šimečku
Problémy nečakajú len Fica, ale aj lídra progresívcov a opozície Michala Šimečku. V prípade združenia Projekt Fórum, ktoré protiprávne čerpalo duplicitné dotácie, začala polícia stíhanie. Zatiaľ je to stíhanie vo veci, čiže bez obvinenia konkrétnej osoby.
Je škoda, že tento prípad prekričali iné témy. Zaslúžil by si primeranú pozornosť.
V kauze sa objavujú dve nové – a zaujímavé – okolnosti.
Tou prvou sú zistenia, že združenie Projekt Fórum je prepojené na progresívcov nielen rodinne, cez matku Michala Šimečku. Pre jej združenie dodávala účtovnícke služby firma Mphilms, v ktorej je aktívna podpredsedníčka PS Zora Jaurová.
A ako kontaktná osoba na žiadostiach o dotácie vystupovala Lucia Popadičová. Pracovala pre združenie Marty Šimečkovej ako stážistka. Neskôr bola vedúcou kancelárie Progresívneho Slovenska. Dnes je asistentkou poslankyne Mesterovej.
Tvrdenie PS, že so združením Projekt Fórum Marty Šimečkovej nič nemajú, nesedí. Môžu ďalej predstierať, že sa ich to netýka, no málokoho to presvedčí.
Ďalšou novou okolnosťou je prístup aktivistov a médií. Pôvodne kauzu zľahčovali, bránili a vysmievali sa tým, ktorí o nej hovorili. Po zverejnení auditu však priznali problém. Týka sa to hlavne Denníka N alebo Nadácie Zastavme korupciu, za ktorými stoja zakladatelia Esetu. Tí okrem iného financovali aj kampane PS.
V pozadí Progresívneho Slovenska sa zrejme čoraz vážnejšie uvažuje o výmene predsedu. Jednak preto, že PS sa pod vedením Šimečku nevie profilovať ako stredová strana. A potom preto, že Šimečka a jeho rodina sú vďačným terčom kampaní Smeru.
Ficov Smer potrebuje Šimečku presne tam, kde je. To isté platí o jeho otcovi aj o jeho matke. Z pohľadu voličov Smeru tvoria progresívne strany, progresívne médiá a mimovládne spolky jeden prehnitý klan. Čím dlhšie budú Šimečkovci poprednými postavami verejného života, tým viac voliči Smeru odpustia Ficovi…
V prípade PS je však problém úplne rovnaký ako v prípade iných progresívnych strán – od amerických po európske. Kádrov je veľa, ale lídri nie sú. Lebo progresivizmus má v génoch zakódovanú poslušnosť. A v lige poslušných ťažko nájdete národného lídra.
Na druhej strane, v pozadí PS môžu mať aj skromnejšie ciele: odinštalovanie predsedu, ktorého potrebuje Fico. A testovanie nového mena.
Skúsenosť predsa ukazuje, že PS vie urobiť 18 percent vo voľbách a 23 percent v prieskumoch aj s podpriemerným vedením.
4. Svetlom proti cenzúre
Americký Kongres zverejnil pikantné správy o politickej cenzúre v EÚ. Bola zameraná na mediálnu blokádu národno-konzervatívneho tábora. A týkala aj Slovenska a volieb 2023.
Správa Kongresu oficiálne potvrdzuje zopár vecí, ktoré sú už tým lepšie informovaným známe. Na podnetoch na cenzurovanie sociálnych sietí pracovali aktivisti z médií, z tretieho sektora, zo súkromných agentúr. Následne sa zapájali úradníci z ministerstiev a štátna mediálna rada.
Podľa správy Kongresu je nové to, že na vrchole pyramídy bola Európska komisia. Aj tá dávala online platformám „podnety“ na vymazávanie konkrétnych účtov a obsahu, ktorý vyhodnotila ako politicky chybný.
Cenzorom z eurokomisie prekážali príspevky o dvoch pohlaviach; o tom, že deti by si nemali meniť pohlavia; o škodlivosti LGBTI ideológie. A nakoniec aj polemické príspevky o vojne na Ukrajine.
Oporou pre zásahy eurokomisie bol DSA – zákon, ktorý sociálne siete podriaďuje kontrole Bruselu. Vraj z dôvodu blokovania nezákonného obsahu. Reálne však išlo – ako sme opakovane varovali – o cenzurovanie kritických názorov.
Brusel od sietí vyžadoval „regulačné opatrenia“ hlavne v čase parlamentných volieb na Slovensku (2023), prezidentských volieb v Rumunsku (2024) alebo volieb do Európskeho parlamentu. Cieľom bolo programovo potláčať ten typ obsahu, ktorý by podporoval iné ako progresívne a atlantické strany.
Kuriozitou je zistenie, že slovenská mediálna rada znevažovala občanov Slovenskej republiky. Varovala siete, že Slováci vraj majú „sklon ku konšpiračným teóriám a falošným naratívom“. Mali sa týkať pandémie a vojny na Ukrajine.
Nakoniec sa, ako obyčajne, ukázalo, že sklony k falošným naratívom má hlavne progresívna časť slovenskej spoločnosti. Dlho, veľmi dlho verili heslám, že s Ruskom sa rokovať nesmie, lebo konflikt nemá iné ako vojenské riešenie. Ukrajina zvíťazí, vraveli…
Obeťou DSA a mediálnej politiky EÚ bola pravda, sloboda slova, voľná súťaž názorov, otvorená polemika. Teda to, čo bolo kedysi kostrou slobodnej spoločnosti. A zárukou jej zdravého napredovania.
Dobrou správou je, že v Spojených štátoch sa priznal problém. Prispeli k tomu aj siete a platformy, ktorým politická cenzúra ničila biznis. Američania vyšetrujú podozrenia a snažia sa napraviť chyby – aby bolo online prostredie opäť ideologicky neutrálne. Bez korporátnej a štátnej cenzúry. Alebo bez informačnej klietky, ktorá prináša zástupy obmedzených hláv.
Vedenie Facebooku už minulý rok priznalo zásahy do obsahu na podnet Bidenovej vlády. Sľubuje nové pravidlá. Cenzorské praktiky uvoľnila aj platforma YouTube (Google).
Horšou správou je, že v EÚ sa zatiaľ nič nemení. Naopak, Brusel vyžaduje, aby Facebook, YouTube, TikTok a ďalšie online platformy pokračovali v starom nastavení. A aj pokračujú. Facebook priznáva, že slobodné online prostredie sa týka Spojených štátov, nie Európy. Dôvod? DSA a možné miliardové pokuty EÚ…
Napriek tomu môžeme byť optimisti. Spojencom slobody je svetlo. Aj to svetlo, ktoré správa Kongresu namierila na skryté komsomolské praktiky EÚ.
Môžeme predpokladať, že kritických hlasov a otvoreného informovania z druhej strany bude čoraz viac. A to pre začiatok stačí.
Zdroj: Marker.sk