Pre mnohých politikov je ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj človek, ktorý bráni nielen svoju vlasť, ale aj celú Európu pred zlým Ruskom. Okrem toho robí doma poriadky, ktoré vraj privedú jeho krajinu čo najskôr do EÚ. Že to celkom tak nie je, respektíve je to ďaleko od pravdy, svedčia vyjadrenia viacerých jeho najbližších spolupracovníkov.
Mainstreamové médiá prinášajú o Ukrajine informácie, ktoré ju na jednej strane vykresľujú ako krajinu, ktorá trpí po útokoch ruskej armády, na druhej zamlčujú veci, ktoré sa v nej v skutočnosti dejú. Vrátane toho, aké kroky robí jej „super“ prezident. A to nielen v otázke vnútornej politiky, ale aj vo vojenských krokoch, pri ktorých stále hynú jeho občania, vojaci aj civilisti, vrátane žien a detí, pričom jeho krajina je stále viac zbombardovaná. A to na dvere klope zima, ktorá býva na Ukrajine dosť krutá.
Kroky ukrajinského prezidenta kritizuje vo video komentári nezávislého online média marker.sk aj skúsený novinár a komentátor Dag Daniš. „Zastavte konečne Zelenského, inak jeho vojenská politika premení Ukrajinu na Afganistan. Tieto ostré slová neprišli od nijakého proruského trolla, ale vyslovila ich Júlia Mendelová, bývalá hovorkyňa Zelenského,“ hovorí hneď v úvode Dag Daniš. Výzvu chcela podľa neho adresovať poslancom Európskeho parlamentu, lenže nemohla, lebo jej vystúpenie zrušili.
„Mendelová tvrdí, že o jej umlčanie sa postaral Zelenskyj, a tak nakoniec vystúpila len formou online videa. Mendelová potvrdila všetko to, pred čím si v Bruseli zatvárajú oči. Ukrajina krváca, pod kontrolou Kyjeva ostalo žiť len 25 miliónov ľudí. A Európa ich, ako sponzor vojny, núti, aby ďalej bojovali, hoci pokračovanie vojny už vôbec nemôže viesť k cieľom – k víťazstvu Ukrajiny a k jej členstvu v NATO,“ prízvukuje skúsený novinár s dôvetkom, že Mendelová tvrdí aj to, že to už nie je stratégia, ale cynizmus.
„Nejde im o záchranu Ukrajiny, ale o zničenie Ruska. Východisko vidí v tlaku Západu na Zelenského, aby konečne riešil mier, nie stupňovanie vojny. A výsledok? Brusel spolu so Zelenským pritlačili na umlčanie Mendelovej. Ďalej utekajú pred pravdou a pred prijatím zodpovednosti za svoje omyly,“ konštatuje na záver Dag Daniš. Čo teda povedala Julia Mendelová europoslancom? Jej určite zaujímavé slová a myšlienky zverejnil marker.sk.
Vážení poslanci Európskeho parlamentu,
je mi veľkou cťou a výsadou vystúpiť tu – v Parlamente Európskej únie, na mieste, kde sa rodia ústredné myšlienky európskej civilizácie.
Pre niektorých z vás môže byť to, čo sa chystám povedať, nepríjemné. Môže to vyvolať kritiku či dokonca hnev. Napriek tomu tu stojím s nádejou. Veď je napísané: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“
Dva roky som pôsobila ako tlačová hovorkyňa Volodymyra Zelenského, predtým som pracovala ako externá pracovníčka v New York Times, ako konzultantka Svetovej banky a ako autorka som publikovala v mainstreamových médiách – na túto prácu som bola hrdá. Dnes ma niektorí na Západe a v ukrajinských štátnych médiách označujú za „proruskú“ v momente, keď si dovolím konštatovať jednoduchý fakt o vojne alebo nesúhlasiť so Zelenského politikou nekonečnej eskalácie. Ľudia na pohodlnom Západe si niekedy myslia, že rozumejú Ukrajine a tejto vojne lepšie ako ja. O konflikte informujem od roku 2014, mnohokrát som cestovala do Donbasu so Zelenským, sedela som pri rokovaniach, pomáhala som pripravovať prezidentove vyhlásenia a zostala som tam, keď v roku 2022 začala invázia v plnom rozsahu. Ocitla som sa pod delostreleckou paľbou a len tak-tak som prežila. Prešla som naprieč krajinou, pomáhala civilistom a neúnavne informovala. Nikto ma nemôže s vážnou tvárou nazvať proruskou, pokiaľ teda neverí primitívnym čierno-bielym rečiam o vojne.
Neprišla som sem hrať politické hry. Prišla som s jediným cieľom: prosiť za ľudí na Ukrajine – za svojich ľudí.
Poviem vám pravdu, ktorá je pred svetom starostlivo skrývaná. Som dcérou Ukrajiny a dnes som jej hlasom.
Odlišujem sa od mnohých hlasov, ktoré ste už počuli, pretože z tejto vojny nič neťažím. Nebudujem si na nej kariéru. Nedostávam žiadne dotácie ani z nej nemám žiadny prospech. Rovnako ako väčšina Ukrajincov – rovnako ako väčšina Európanov, Američanov a Rusov – touto krutosťou len strácam. A chápem, že ak táto vojna bude pokračovať, prinesie straty a zmeny, ktoré sa už nikdy nebudú dať vrátiť späť.
Ukrajinský ľud a armáda preukázali neuveriteľnú odolnosť; nemáme sa za čo hanbiť. Vojna nás však všetkých zmenila a odolnosť dnes znamená hovoriť pravdu a zasadzovať sa za mier.
Stojím tu, pretože Ukrajina a Európa si znova a znova vyberajú zlú vojnu namiesto zlého mieru – eskaláciu namiesto diplomacie. Jedného dňa však táto vojna skončí a každého z nás si budú pamätať podľa ovocia, ktoré dnes prinášame.
Patríte medzi tie najlepšie mysle v Európe. Nepochybujem, že o rusko-ukrajinskej vojne viete veľa. Poznáte čísla a štatistiky. Videli ste fotografie. Prečítali ste knihy a články, politické stanoviská a stratégie. A predsa tu stojím, aby som vám povedala: o tejto vojne neviete vôbec nič.
Moja krstná dcéra Mária bude mať o pár týždňov štyri roky. Nikdy nepoznala život bez vojny. Narodila sa v Kyjeve a je to bystré, čulé dievčatko, ktoré hovorí krásne po ukrajinsky a sem-tam do toho vmieša nejaké anglické slovo. V poslednej dobe sa jej v škôlke stáva, že sa pociká. Po ďalšom ruskom raketovom útoku sa začala strašne báť, že raketa zasiahne jej škôlku. Moja priateľka strávila veľa času tým, že ju upokojovala, a nakoniec sa jej to podarilo tým najstrašnejším možným spôsobom: dieťa teraz zaspáva pri zvuku úderov na ruské ropné rafinérie. „Dobré údery,“ tak sa im doma hovorí. Má štyri roky a len ťažko môže pochopiť nuansy vojny. „Som zdesená,“ povedala mi jej matka.
Moja neter Anna má desať rokov a nikdy v živote nevkročila do školy. Nevie, ako vyzerá trieda plná detí. Presťahovala sa toľkokrát, že nikde nemá priateľov. Rodičia na Západe boli znepokojení, keď sa ich deti počas pandémie rok a pol učili online. Moja neter nepozná žiadny iný druh výučby. Každý deň sedí sama v byte, kým jej rodičia pracujú. Pripája sa na hodiny, robí domáce úlohy, potom upratuje, varí a čaká na svojich rodičov. Nemôže sa túlať po meste, ktoré je pod neustálym útokom. Nevie, čo je to komunita či detské priateľstvo. V zime sú jej dni krátke a chladné: minulú zimu nebolo kúrenie ani elektrina.
Jedno z troch ukrajinských detí nemá v súčasnosti prístup k riadnemu vzdelaniu. Ukrajina bola kedysi známa svojimi vedcami. Prvý človek letel do vesmíru pod vedením Ukrajinca. Stavali sme lietadlá a vrtuľníky; naši fyzici a biológovia dodnes prispievajú k svetovej vede. V blízkosti frontu sú však teraz štvrtáci, ktorí nevedia čítať. Počúvajte ma: sú tu desaťročné deti, ktoré nevedia čítať. Úpadok vzdelania a sociálnych zručností u budúcich generácií by nás mal všetkých desiť.
Ukrajinci sa nijako nelíšia od iných národov. Aj my chceme vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Aj my chceme tvoriť, rásť, súťažiť a spolupracovať. Ak vojna bude pokračovať, o päť či desať rokov to už nebude možné. Uprostred rakiet, dronov a bômb strácame ľudský kapitál – nielen pre úmrtia a zranenia, ale aj pre číru nemožnosť žiť normálny život. Roky, počas ktorých ide iba o holé prežitie, poškodzujú myseľ i telo.
Moji rodičia sú lekári v Chersone – na fronte. Strávili viac ako osem mesiacov pod ruskou okupáciou a stále odmietajú opustiť mesto, ktoré je neustále bombardované. Lekárov je tam zúfalo málo. „Ak všetci odídu,“ pýtajú sa, „bude to ešte Ukrajina?“ Majú vzácny, no zároveň strašný luxus – schopnosť zostať, keď by mohli odísť; sú viazaní zodpovednosťou voči komunite a histórii.
Desaťtisíce ďalších ľudí nemôžu odísť vôbec – sú uväznení v chudobe a bez akejkoľvek pomoci. Štát ponúka vysídleným ľuďom menej ako sto dolárov mesačne a to len na obmedzený čas – čo nestačí ani na prenájom bytu, ani na uživenie rodiny. V dedinách na fronte ľudia žijú bez akéhokoľvek finančného zabezpečenia; tisíc dolárov je pre nich nepredstaviteľné bohatstvo. Všetko to mohlo byť inak. Stratégie, ktoré si dnes volíme, vedú Ukrajinu na cestu neustálej chudoby a vojny, teda k spoločenskému úpadku.
V jednej dedine v Chersonskej oblasti – v dedine, okolo ktorej som často prechádzala na ceste k starej mame – zahynula celá rodina. Zomreli otec, matka a ich dcéra, ktorá mala dvadsaťtri dní. Moja vlastná mama toto bábätko prepúšťala z nemocnice. Ich syn utrpel zranenia. Jediným výbuchom, v jedinom okamihu, bola rodina zničená.
O takýchto tragédiách ste už počuli. Čo ste však nepočuli, je to, čo vlastne znamená prežiť na fronte: že obrovské sumy od daňových poplatníkov, o ktorých sa píše v médiách, často len málo pomáhajú Ukrajincom, ktorí sa jednoducho snažia prežiť; že je tu katastrofálny nedostatok lekárov; že školy sú prevažne nefunkčné; a že pre mnohých ľudí je každodennou výzvou jednoducho to, ako sa dostať do práce a späť domov bez toho, aby ich zasiahol delostrelecký granát.
Na fronte ľudia žijú v inej realite. Ich životy sa premenili na každodenný boj o prežitie. Bežní občania prispievajú peniazmi z vlastných vreciek na podporu vojnového úsilia. Ženy varia pre vojakov, zbierajú teplé oblečenie a iné nevyhnutné veci a prostredníctvom dobrovoľníkov ich posielajú na front. Lebo tam, na fronte, sú ich synovia a manželia. Miestne komunity podporujú armádu a zároveň sa snažia udržať pri živote seba, svoje rodiny a susedov.
Toto je realita vojny, ktorú prežívajú ľudia priamo na mieste. Znášajú ju, prispievajú k nej a bojujú proti okupačným silám napriek korupcii a obmedzenej efektívnosti ukrajinskej vlády.
Tretina Ukrajiny sa premenila na peklo. Takmer dvadsať percent nášho územia je okupovaných; z ďalších desiatich percent je horiaci front. Zamyslite sa: ako dlho môže zvyšných 70 percent vydržať s takou otvorenou a neliečenou ranou?
A akú stratégiu dnes podporujeme? Stratégiu, v ktorej sa toto každodenné utrpenie stáva neviditeľným, bezvýznamným, zatieneným veľkolepou myšlienkou – zničením Ruska. Povedzme si to na rovinu: mnohí ľudia by radšej zničili Rusko, než zachránili Ukrajinu. V mainstreamových médiách zanietene čítame niekoľkokrát do mesiaca vášnivé články, ktoré ohlasujú, že Rusko už čoskoro skolabuje. Čítame ich už takmer štvrťstoročie. Cenou za tento pomalý kolaps je môj národ, moja krajina, môj štát – Ukrajina.
Ani jeden z tých západných expertov, profesorov či novinárov, ktorí píšu tieto články, by nikdy nesúhlasil so životom v takejto krajine, ani by nedovolil, aby jeho vlasť prešla takými hrôzami v mene nejakej veľkolepej myšlienky. Myslela som si, že sme sa už poučili z obetovania celých národov v mene veľkých myšlienok.
Ale chápem vás. Ak vodca mojej vlasti, Volodymyr Zelenskyj, akceptuje status quo, prečo by ste ho mali spochybňovať?
Najprv prišli Istanbulské dohody, potom Mierový vzorec, potom Plán víťazstva, potom Koalícia ochotných. Čo väčšina ľudí nevie, je to, že existovalo aj množstvo sprostredkovateľov umožňujúcich kontakty, ako aj viacero právnych výkladov toho, čo sa dnes zjednodušene redukuje na vzorec „odstúpiť územie či nie“ – výkladov, ktoré mohli Ukrajine pomôcť udržať si kontrolu v priebehu času.
Existovali dohody, o ktorých ste nikdy nepočuli a ktoré sa verejne spomínali len letmo. Tieto dohody sa nedostanú do učebníc dejepisu – zostanú len v pamäti tých, ktorí sa snažili pomôcť.
Všetky tieto dohody Volodymyr Zelenskyj odmietol – dokonca aj tie, v ktorých dal svoje slovo a prísľub. Ako jedinú cestu k mieru presadzuje ten najmaximalistickejší a najnedosiahnuteľnejší spôsob víťazstva – a to mi naznačuje, že o mier vôbec nestojí.
JD Vance, vtedy ešte senátor, dnes viceprezident Spojených štátov, pred časom napísal pozoruhodný článok v denníku New York Times, v ktorom poukázal na to, že počty na Ukrajine nesedia. Ten článok dal mnohým z nás nádej, že niekto vidí svet našimi očami a chápe, čím si prechádzame. Odkedy ho napísal, uplynuli viac ako dva roky – a počty stále nesedia. Začnime tou najzákladnejšou otázkou zo všetkých: ako má 25 miliónov Ukrajincov, z ktorých polovica sú dôchodcovia, brániť 500 miliónov Európanov pred 140 miliónmi Rusov? Nehanbíte sa?
Od získania nezávislosti v roku 1991 Ukrajina prišla o viac ako polovicu svojho obyvateľstva. Vtedy tam žilo 52 miliónov ľudí. Dnes je tento počet aj podľa najoptimistickejších odhadov okolo 25 miliónov – a pokles sa zrýchľuje. Takmer polovica obyvateľstva sú dôchodcovia, pôrodnosť je katastrofálne nízka a vojna naďalej berie životy a vyháňa tých, ktorí jednoducho chcú žiť. Len minulý rok zomrelo takmer trikrát viac ľudí, ako sa narodilo, a v prvej polovici roku 2026 sa situácia ešte zhoršila: zomrelo štyrikrát viac ľudí, ako sa narodilo. Pridajme k tomu približne 300-tisíc oficiálnych emigrantov – a skutočné číslo je určite oveľa vyššie – a podľa konzervatívnych odhadov Ukrajina každoročne stráca viac ako 600-tisíc ľudí. Pri takomto tempe by počet obyvateľov mohol do desiatich rokov klesnúť hlboko pod 20 miliónov.
Sú to katastrofálne čísla. Vojna urobila z Ukrajiny miesto, kde sa život a nádejná budúcnosť zdajú čoraz viac nemožné. Je to jednoduchá aritmetika – aritmetika, ktorá ukazuje, ako moja krajina mizne pred vašimi očami, za vrelého potlesku venovaného mužovi na červenom koberci, mužovi, ktorý je už ôsmy rok pri moci a ktorý vždy nájde nový dôvod, prečo vojnu ešte nemožno zastaviť.
Táto vojna zničila ukrajinské hospodárstvo aj ukrajinskú demokraciu. Dovoľte mi uviesť ešte niekoľko príkladov tejto cynickej a krutej aritmetiky. EÚ nám poskytuje jednu pôžičku za druhou; náš zahraničný dlh už dosiahol viac ako 110 percent HDP; sme úplne závislí od západných transferov v rámci takzvanej „donornomiky“. Ako povedal na protikorupčných odposluchoch bývalý partner Zelenského – dnes na úteku pred obvineniami z korupcie: „Ekonomika môže počkať.“ Nevytvárame takmer žiadnu pridanú hodnotu; náš vývoz je dusený vojnou, trenicami s členskými štátmi EÚ a príliš nízkymi kvótami.
Vy sami to viete veľmi dobre. Preto sa vás pýtam: o akom víťazstve to vlastne hovoríme? Európa teraz financuje Zelenského výrobu dronov na úkor ekonomiky celého národa. V našej krajine už neexistuje veda, žiadne inovácie mimo vojenskej sféry; malé podniky zanikajú, veľké presúvajú svoje peniaze mimo krajiny, stredné už odišli. Zopakujem to: nelíšime sa od vás. Keď to opisujem, predstavte si svoju vlastnú krajinu v takomto stave.
Sledujem, ako sa ignorujú nepohodlné ukrajinské hlasy – hlasy, ktorých počet rastie napriek perzekúcii, hrozbám, nezákonným sankciám, trestným stíhaniam, ničeniu reputácie, označovaniu ľudí za zradcov, a to všetko len preto, že vystupujeme proti vojne. Ako sme sa dostali do bodu, keď každý, kto je proti vojne, je považovaný za proruského a protidemokratického? Pozorne počúvajte: mier nemôže byť proruský. Mier je jedinou cestou z krízy, v ktorej sa všetci topíme – v ktorej sa topí predovšetkým ukrajinský ľud.
Zelenskyj nám hovorí, že bude požadovať lepšie podmienky mieru. Problém je však v tom, že strácame krajinu, národ. Nebude tu nikto, komu by sme mohli ponúknuť tie lepšie podmienky. A každý z vás tu vie, že vojenská porážka Ruska je nemožná. Tieto hry sú pre moju krajinu aj vašu budúcnosť pridrahé. Neexistuje lepšia podmienka pre mier ako TERAZ.
Tu v Európe je teraz vlastenecké mlčať o tom, čo sa deje na Ukrajine. Hranice uzavreté pre mužov premenili život nespočetných rodín na klietku. Korupcia kolosálnych rozmerov – v rozsahu, aký si jednoducho nedokážete predstaviť –, siahajúca až do najužšieho okruhu prezidenta a kontrastujúca s totálnou chudobou, čoskoro zničí motiváciu odporovať Rusku.
Lovenie mužov, mučenie na náborových úradoch, muži ubíjaní na smrť dôstojníkmi zodpovednými za odvod a niekedy zabíjaní vlastnými veliteľmi – to všetko pripomína brutálnu gladiátorskú šou, v ktorej majú bežní Ukrajinci jediný cieľ: prežiť. Muži utekajú cez hory a rieky; naše vlastné služby vyťahujú telá tých, ktorí to nezvládli. A pred nami leží ďalšia strašná zima, bez kúrenia a bez svetla.
Hovoria vám o odolnosti, o dôstojnosti, o nezlomnom duchu. Ktorá z vecí, ktoré som práve opísala, odráža čokoľvek z toho? Ignorovať toto utrpenie v mene veľkých myšlienok, skrývať ho za krásne slová – to je neľudskosť. V temných časoch je najťažšie zo všetkého zostať človekom. A opäť vám pripomínam: skôr či neskôr bude každý z nás posudzovaný podľa ovocia, ktoré dnes prinášame.
Predstavte si sami seba, svoje rodiny, svojich priateľov na mieste Ukrajincov. Prosím, predstavte si to. Predstavte si, že to nemá konca. Predstavte si, že niet inej cesty von, len takto prežívať – zatiaľ čo médiá a protikorupčné agentúry deň čo deň informujú o spreneverených miliónoch a o luxusnom živote ľudí blízkych prezidentovi a moci.
Putinova vojna je neoprávnená svojou brutalitou a ľahostajnosťou voči ľudskému životu. Rovnako neoprávnená je aj Zelenského bilancia rušenia reforiem, ochrany korupčných sietí, klamania vlastného ľudu a uprednostňovania osobnej moci pred prežitím národa. Jeden nemecký intelektuál povedal: „Zaoberanie sa oboma realitami je minimálnou požiadavkou intelektuálnej čestnosti.“ Takže sa, prosím, úprimne opýtajte sami seba: naozaj veríte, že nekonečný závod o nahromadenie čo najväčšieho množstva zbraní umožní Ukrajine vyhrať – bez fungujúcej ekonomiky a s populáciou, ktorá rok po roku klesá hlboko pod úroveň Ruska?
Keď táto vojna začala, zastávali sme hodnoty. Teraz zastávate mená.
Ukrajina pomohla vytvoriť vzor spoločenskej militarizácie a niektorí západní lídri ho prijali. V EÚ sa dnes nájdu ľudia, ktorí, zdá sa, veria, že militarizácia ich ekonomík a spoločností môže byť odpoveďou na politické a ekonomické ťažkosti. Trvalé zbrojenie však v spojení s neustálym pestovaním obrazu nepriateľa vytvára vlastnú dynamiku. Čím viac je spoločnosť pripravená na vojnu, tým väčší je tlak na zdôvodnenie tejto prípravy. A skôr či neskôr hrozí, že táto logika vyvolá práve ten konflikt, ktorému má zabrániť.
Tu v EÚ sa často hovorí, že sa urobilo všetko možné a že vinu nesie iba Putin. To, čo urobil Putin – vyslal tanky smerom na Kyjev, obsadil časti nášho územia vrátane môjho rodného kraja, každý deň vypúšťa rakety a drony – sa nedá ospravedlniť. Neustále však obviňujeme iba Putina, ale nevidíme brvno vo vlastnom oku. Naozaj urobil Západ všetko pre dosiahnutie mieru?
Ja to vidím takto: hrozby namiesto diplomacie; túžba zničiť Rusko bez ohľadu na to, koľko ukrajinských životov to bude stáť a do akej miery bude Ukrajina zdevastovaná; a túžba predať čo najviac zbraní.
Zelenskyj s tým súhlasí – pre neho sa ekonomika stala súkromnou pokladnicou. Súhlasia s tým vojnoví lobisti, rovnako ako všetci, ktorí z toho nejakým spôsobom budú profitovať. Ale ako s tým môže súhlasiť väčšina? Nechápete, že táto vojna nemôže pokračovať v rovnakej intenzite celé roky? Skôr či neskôr presiahne hranice Ukrajiny.
Naozaj urobila Európa dosť na to, aby túto vojnu ukončila? Každý, kto sa pokúsil hovoriť s Putinom, bol prenasledovaný a označený za proruského – od Orbána a Fica až po prezidenta Spojených štátov. Je ťažké uveriť, že v civilizovanom svete môžu dominovať také povrchné, čierno-biele naratívy – predovšetkým keď ide o vojnu, jedinú vojnu v Európe.
Áno, Rusko túto vojnu začalo. Sú to však vojnoví lobisti, ktorí ju udržujú pri živote – tí, ktorí z nej majú zisk. To nie som ja a nie ste to ani vy. Tak prečo by ste mali podporovať tento masaker, túto opotrebovávaciu vojnu proti Ukrajincom? Ste zákonodarcovia. Viete, že keď je naozaj potrebné niečo urobiť, robí sa to potichu.
Čo sa skrýva za obrovskou PR kampaňou za militarizáciu v Nemecku? Neistota ohľadom vlastného smerovania? Ako vnímajú Poliaci vyhliadku, že budú musieť bojovať? Kupujú si nehnuteľnosti v Španielsku a Taliansku. Prečo bojachtiví Briti a Francúzi nestoja v radoch ukrajinskej armády? Otázka odpovedá sama sebe. Pretože keď príde na skutočnú vojnu — keď ide o voľbu medzi životom a smrťou v mene idey — mnohí konečne pochopia nesprávnosť tejto cesty militarizácie, na ktorej sú ukrajinskí ľudia obetovaní ako prví.
Pôjdu vaše deti bojovať?
Západný profesor poradil študentovi, aby išiel na ukrajinský front. Študent, ktorý vnímal vojnu ako hollywoodsky film, tak ako väčšina Západniarov, podpísal zmluvu. Potom však narazil na peklo a prosil, aby ho stiahli späť. Profesor mu odpovedal: „Všetci tvoríme históriu na svojom mieste.“ Je to ďalší príbeh, ktorý ukazuje, ako ľudia na Západe jednoducho nevedia, čo je to vojna.
Preto sa vás spýtam priamo: ste pripravení nechať svoje deti bojovať – na skutočnom fronte? Neverím, že ste. Vidím, aké ťažké je pre Európanov prijať čo i len mierne nepohodlie vo svojom vlastnom živote. Práve preto máme polovičné sankcie. Práve preto pokračuje obchod s Ruskom.
Sme teraz v 5. roku plnohodnotnej vojny a v 13. roku vojny v Európe, a stratégie vyvíjania tlaku na Rusko zlyhávajú. Ako hovoríme u nás doma: ježkovia sa popichali a plakali – a ďalej jedli kaktus.
Je čas zmeniť stratégiu. Inak to ani nemôže byť, keď sa zmenili ľudia aj okolnosti. Situácia na Ukrajine je každým dňom kritickejšia. Preto sa vás, zákonodarcov, pýtam: prečo nezmeníte stratégiu? Niekto to musí povedať bez obalu – niečo také ako diplomacia prostredníctvom hrozieb neexistuje. Jednoducho neexistuje.
Je možné byť priateľmi s Ruskom? Ako Ukrajinka nevidím žiadnu možnosť okamžitého priateľstva po tej bolesti, ktorú sme pretrpeli. Ale musíme sa naďalej navzájom zabíjať? Jedna vec je nebyť priateľmi, úplne iná vec je pokračovať v zabíjaní. Rusko je možné udržať pod kontrolou a zabrániť mu v opakovaní takejto agresie – nie prostredníctvom vojny, ale prostredníctvom rozumu, diplomacie a ľudskosti. A príliš veľa ľudí sa v priebehu tejto vojny zrieklo práve týchto cností.
Každý deň sledujem, ako horia ruské ropné sklady. Budem úprimná: ako Ukrajinka verím, že Rusi by mali pocítiť, čo je to vojna. Ale ako človek, ktorý túži po mieri, chápem, že sme Rusko len poškriabali – a všetka jeho zlosť sa zosypáva na hlavy Ukrajincov, zatiaľ čo Západ naďalej žije vo svete PR a polovičných opatrení. Ak Ukrajina prežila najstrašnejšiu možnú zimu a nepadla – vďaka podpore Západu –, prečo by potom malo padnúť Rusko, krajina, ktorá si na vedenie tejto vojny ani nemusela požičiavať? Zamyslite sa nad tým: náš dlh dosahuje 110 percent HDP, zatiaľ čo Rusko si ani nemuselo požičiavať.
Kolaps Ruska je neodvratný len v predstavách idealistov, ktorí nepoznajú ekonomickú realitu Ruska a Ukrajiny. Nie som tu, aby som bránila Rusko alebo mu lichotila – ale zbožné želania sú pascou a v mojej vlasti sa táto pasca meria v tisícoch životov. Zbožné želania sú dnes namaľované farbami ukrajinskej krvi. A každý článok teoretika-križiaka proti Rusku – niekoho, kto často nikdy nevkročil ani do Ruska, ani na Ukrajinu a svoje poznatky čerpá zo sociálnych médií – je malou tragédiou, znakom úpadku našej civilizácie. Ide totiž len o nepodložené želania, zamaskované tak, aby ospravedlnili strašnú vojnu na tomto kontinente a každodenné utrpenie, ktoré z nej vyplýva.
Preto tu stojím a prosím vás: prestaňte veriť povrchným, čierno-bielym naratívom, ktoré vám podávajú Zelenského vyslanci a aktivisti financovaní vašimi vlastnými lídrami. Tento uzavretý kruh prejavov, odtrhnutých od reality, nie je ani výmenou informácií – je to strnulá vertikála posolstiev, akási autocenzúra, akoby ste chceli počuť len to, čo už aj tak chcete počuť.
Hovoria vám: Putin neustúpi. Musíme na neho vyvíjať väčší tlak! Znie to tak odvážne. V praxi je to absurdné – ako hostina v čase moru. Táto vojna si vyžiadala státisíce životov a zničila milióny rodín; je to pokus o prežitie vo vnútri mlynčeka na mäso. K Putinovi treba pristupovať inými spôsobmi – nie slepou silou. Toto nekonečné divadlo smrti sa nikdy nemalo normalizovať.
Iba silný líder môže túto vojnu ukončiť. Srdcia miliónov ľudí sú naplnené vďakou voči Donaldovi Trumpovi za odvahu spochybniť status quo, v ktorom je ukrajinský ľud odsúdený na záhubu. Napriek tomu narazil na mimoriadny odpor – najprv zo strany Volodymyra Zelenského, ktorého spolupracovníci z tejto vojny profitujú prostredníctvom svojich spoločností vyrábajúcich drony, a potom zo strany európskych lídrov. Nie sú to správne podmienky pre mier, rozhodli sa kolektívne niektorí európski lídri – z ktorých ani jeden by v živote nikdy nesúhlasil s tým, aby jeho vlastná krajina a jeho vlastná rodina prešli tým, čím prechádza Ukrajina.
Keď Zelenskyj kandidoval na prezidenta, povedal, že padne na kolená pred Putinom, aby Putin na kolená nezrazil Ukrajinu. Povedal, že každý život je dôležitý, že životy ľudí sú to, na čom záleží najviac. A že ak sa mu nepodarí ukončiť vojnu, odovzdá túto pozíciu niekomu inému, kto to dokáže. Dnes mení podmienky mieru z týždňa na týždeň: raz je to vstup do NATO, raz vrátenie Krymu, raz hranice z roku 1991, raz členstvo v Európskej únii – akoby sa to všetko dalo dosiahnuť jedným ťahom – raz odmietnutie vzdať sa Donbasu. Táto vojna nie je o území.
Rusko-ukrajinská vojna je krvavá a nezmyselná. V tejto chvíli sa vraždí a ničí vo veľkom, a pre nič. Ak ide o to, aby Ukrajina nevstúpila do NATO – táto otázka už bola stiahnutá z rokovacieho stola. Ak ide o obranu demokracie – naša demokracia je teraz taká krehká, že sa takmer nelíši od akéhokoľvek autokratického režimu: výrazne obmedzená sloboda prejavu, oslabené inštitúcie, porušovanie základných ústavných práv, politická perzekúcia a životy, ktoré majú rovnako malú hodnotu ako v akejkoľvek autokracii. Ak ide o odstránenie Zelenského z moci – on je jej hlavným beneficientom: keď bol v roku 2021 na pokraji straty moci, vo vojne našiel spôsob, ako prosperovať, zarábať na každom jej aspekte, nahromadiť si doma takmer neobmedzenú moc a tešiť sa z medzinárodnej slávy. A ak ide o znovuzískanie území, ktoré Rusko dobylo – Ukrajina ich len stráca ešte viac, namiesto toho, aby ich získavala späť. Táto vojna nemá žiadny zmysel a žiadne ospravedlnenie na to, aby pokračovala, okrem toho, že z nej má prospech niekoľko malých skupín. A kvôli nej stojí Ukrajina na pokraji zániku.
Vyzývam na návrat k diplomacii a k politike. Vyzývam vodcov, aby sa nebáli útokov na sociálnych médiách. Stojím tu z jediného dôvodu: pretože niekto musí hovoriť za ukrajinský ľud a niekto za neho musí bojovať – nie za ruiny, nie za územie, nie za medaily, ale za ľudské bytosti. Povzneste sa nad tieto primitívne útoky. Buďte stratégmi. Priateľov držte blízko a nepriateľov ešte bližšie. Zakaždým, keď hovoríte o tejto prekliatej vojne, pamätajte, že v klietke novej európskej autokracie sedia milióny ľudí, ktorí sa každý deň modlia za koniec vojny. Súčasná stratégia nefunguje.
Ukrajina je teraz v tak strašnom stave, že bez pomoci nemôže prežiť. A aj ja som kedysi volala po tej pomoci – po vojenskej pomoci. Teraz však sledujem, ako mizne v rukách tých, ktorým to vyhovuje, zatiaľ čo náš vzdušný priestor stále nie je uzavretý, zatiaľ čo 93 percent našich úkrytov nie je plne pripravených chrániť kohokoľvek a zatiaľ čo chudoba a úpadok nútia milióny ľudí hľadať šťastie v zahraničí. Nezabúdajme teda, že je možné zarobiť si na živobytie aj inak ako vďaka vojne, ktorú vedie hŕstka politikov. Zmeňme stratégiu, dosiahnime mier a investujme do mojej krajiny. Postavme tam továrne, obnovme infraštruktúru, vytvorme pracovné miesta a naplňme rozpočet daňami.
Podľa najnovšieho prieskumu Gallup 66 percent Ukrajincov chce mier čo najskôr. Ďalších 11 percent nechcelo odpovedať, pravdepodobne zo strachu vyjadriť svoj skutočný názor.
Rastúce protivojnové nálady zapĺňajú internet aj súdy, pretože na Ukrajine môžu byť ľudia odsúdení, sankcionovaní alebo označení za zradcov len za to, že volajú po mieri alebo kritizujú vedenie. Ukrajinský internet je plný hlasov, ktoré odsudzujú status quo – od dobrovoľníkov, blogerov až po bežných ľudí. Medzitým televízia kontrolovaná Zelenského úradom prezentuje vojnu ako nemennú každodennú realitu, ktorá nikdy neskončí.
Každý, koho hlas získa významný počet zhliadnutí, sa musí chrániť. Najčastejšie ľudia buď opúšťajú krajinu, alebo menia svoje verejné stanovisko. Všetci ste videli desivé zábery ruskej rakety, ktorá v júli 2024 zasiahla detskú nemocnicu Ochmatdyt v Kyjeve. Čo možno neviete, je to, že následne viacerí známi ukrajinskí blogeri – ukrajinsky aj rusky hovoriaci, s miliónmi sledovateľov – vystúpili s výzvou na zastavenie vojny. Citujem: „Nepotrebujeme hranice z roku 1991, lebo ľudia chcú len mier a pokoj.“
Všetkých týchto blogerov predvolali na rozhovory s bezpečnostnými službami, kde im povedali, že ide o ruskú propagandu. Na internete sa šírili tvrdenia, že blogeri boli podplatení. Takmer všetci z nich potom zmĺkli a jeden bol donútený opustiť krajinu.
Pre Zelenského je slovo pravdy hrozbou. Ako odborník na PR pozná silu slov. Len tri dni pred týmto prejavom Volodymyr Zelenskyj podpísal proti mne protiústavné sankcie. Tvrdí, že to bolo za šírenie „ruskej propagandy“. V praxi však sankcionuje každého, kto hovorí to, čo nechce počuť. Mnohí z jeho vlastných bývalých členov tímu už boli potrestaní rovnakým trestom za to, že sa postavili proti vojne a otvorene kritizovali korupciu.
V krajine tiež prudko vzrástol počet obvinení z vlastizrady.
V roku 2015 bolo na Ukrajine za všetky trestné činy proti základom národnej bezpečnosti odsúdených celkovo 73 ľudí. Od roku 2022 bolo oznámených viac ako 3 500 podozrení a 1 048 ľudí bolo odsúdených za vlastizradu. To sú čísla z roku 2025; tento rok by mali byť ešte vyššie. Mnohé z týchto prípadov sa týkajú ľudí, ktorí jednoducho hovoria o mieri. Neoživujú sa vám pred očami obrazy z kníh a filmov o Sovietskom zväze?
Takže v okamihu, keď poviem, že územné kompromisy sú nevyhnutné – čo je veta, ktorú vyslovili niektorí z najrozumnejších ľudí na tejto planéte –, podpísala by som si vlastné obvinenie z vlastizrady a vlastný 15-ročný trest alebo doživotie. Preto to nepoviem. Ale pripomeniem vám, že v roku 2023 denník New York Times uverejnil komentár s názvom „Ukrajina nepotrebuje celé svoje územie, aby porazila Putina“, ktorého autorom bol držiteľ Pulitzerovej ceny Serge Schmemann.
Schmemann otvoril dôležitú diskusiu, v ktorej sme nedokázali pokračovať. Ignorovali sme výzvu, aby sme sa zaoberali jeho argumentmi a vypočuli si ich: „Znovuzískané územie nie je jediným meradlom víťazstva v tejto vojne,“ napísal vtedy.
Spomeňte si na Fínsko. Kto by dnes povedal, že Fínsko prehralo vojnu? Prehralo síce niektoré bitky – ale vyhralo svoj národ a svoju budúcnosť. Ukrajina sa môže stať ďalším Fínskom. Ukrajina sa môže stať hranicou medzi Západom a Ruskom.
Súčasná stratégia nás však tlačí na úplne inú cestu. Spomeňte si na krajinu, do ktorej vojny sa počas dvadsiatich rokov naliali bilióny dolárov – krajinu, ktorá upadla do korupcie, ktorej inštitúcie oslabili, až kým napokon Kábul nepadol do rúk Talibanu. Vy vediete Ukrajinu po tej istej ceste. Naše inštitúcie sa pod ťarchou korupcie a sebavedomého autokratického režimu zrútili; naši ľudia utekajú a strácajú vieru; a Rusko neustále postupuje. Prečo to robíte? Každý deň bez prestávky strácame územie a ľudí – a spolu s nimi aj našu šancu na budúcnosť.
Dovoľte mi teda vyjadriť sa úplne jasne. Každý, kto je ochotný bojovať proti Rusku ukrajinskou krvou a pritom ignoruje utrpenie bežných ľudí, koná proti Ukrajine a proti demokratickým hodnotám. Obhajovať dnes Zelenského politiku znamená obhajovať status quo, ktorý vedie Ukrajinu po stopách Afganistanu a je historickou hanbou pre Západ.
Ak naozaj chcete bojovať proti Rusku, choďte na front. Necenzurujte Ukrajincov, ktorí volajú po mieri. Keď pohodlne sedíte na Západe a útočíte na tých, ktorí požadujú koniec masakru, nerobí to z vás hrdinu. Robí to z vás pokrytca.
Neexistuje žiadne ospravedlnenie – žiadne – pre takú monštruóznu stratu ľudských životov a ľudského kapitálu. Žiadna myšlienka, akokoľvek veľkolepá, a žiadna stratégia, akokoľvek múdra, nemôže mať väčšiu hodnotu ako národ, ktorý prišiel o polovicu svojho obyvateľstva, generácia detí, ktoré nevedia čítať, rodiny zničené jediným výbuchom a budúcnosť zničená skôr, než mohla začať. Keď príde konečné zúčtovanie, nebude sa merať získaným či strateným územím, ani dodanými zbraňami, ani potleskom na červených kobercoch. Bude sa merať v životoch – v deťoch, ktoré sa nikdy neučili, v rodičoch, ktorí sa nikdy nevrátili, v krajine, ktorej bolo dovolené zmiznúť, zatiaľ čo svet odvrátil zrak a nazval to odhodlanosťou. História sa nebude pýtať, ako hlasno sme tlieskali. Bude sa pýtať, čo sme zachránili.
Veď je napísané: „Poznáte ich po ovocí. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.“ Nech sa teda každý z nás úprimne pozrie na ovocie, ktoré dnes prinášame. A nech sa rozhodneme – kým je ešte čas sa rozhodnúť – prinášať ovocie mieru.
Vyzývam dnes všetkých európskych politikov, aby sa zjednotili v záujme mieru, aby pomohli ukončiť túto strašnú rusko-ukrajinskú vojnu a aby vrátili nášmu kontinentu stabilitu a bezpečnosť. To – nie podnecovanie k vojne a morálne pózovanie – je cesta k úspešnej budúcnosti a výzva našej generácie politikov.
Na záver by som chcela poďakovať strane Alternatíva pre Nemecko a najmä Tinovi Chrupallovi za to, že prišli až z Berlína, aby sa zúčastnili tohto podujatia, a osobne doktorovi Hansovi Neuhoffovi za to, že ma sem pozval a podporil myšlienku diskusie o cestách k mieru v Európe. To je to najsprávnejšie, čo dnes môže ktokoľvek urobiť. Ďakujem.
Zdroj foto: pinterest.com