„Keďže v súčasnosti dochádza k preskupovaniu síl i k úvahám o vytvorení poľsko-ukrajinskej konfederácie (pričom takýto militaristický a nacionalistický útvar by bol pre nás priamym bezpečnostným rizikom), mali by sme sa poponáhľať, kým nie je neskoro.“
Musím povedať, že včerajšie slová slovenského premiéra Roberta Fica a Viktora Orbána na dunajskom Moste Márie Valérie spájajúcom Štúrovo a Ostrihom sa mi dobre počúvali. V moderných dejinách ste ešte nevideli dvoch vrcholových politikov Slovenska a Maďarska volajúcich na slávu slovensko-maďarského priateľstva. Možno sa podobné výkriky ozývali naposledy v 17. storočí, keď sme spoločne vykrvácali pri obrane Európy pred osmanskou expanziou, ale vtedy mala národnosť iný význam. Opakujem, dospieť po dvoch storočiach vzájomných konfliktov do takéhoto bodu nie je samozrejmosťou, a tento dosiahnutý stav treba chrániť, pestovať a rozvíjať.
Najlepšie slovensko-maďarské vzťahy v histórii sú vzácne natoľko, že som ochotný privrieť oči aj nad trochu demagogickým slovníkom Viktora Orbána, ktorý tvrdil, že Maďari sa dostali do svetových vojen proti svojej vôli. Ale no tak. V druhej svetovej vojne boli vernými spojencami Hitlera a v prvej svetovej vojne boli vládnucim národom v Rakúsko-Uhorsku, ktoré tento konflikt rozpútalo. Ale dobre, na tieto účelové skratky politikov sme si už zvykli, napokon – ani Robert Fico nechcel kedysi pustiť maďarského prezidenta cez Dunaj. Ten posun je významný.
Lenže na to, aby sa toto priateľstvo stalo trvalým a strategickým, a nielen účelovým osobným spojenectvom dvoch politikov, musíme vykonať ešte veľa práce. Predovšetkým sa musíme naučiť chápať dôležitosť spolupráce v strednej Európe ako geopolitický problém, nie ideologický. Včera som nevedel, či sa smiať či plakať, keď som počul výroky českých koaličných politikov v predvolebnej superdebate na ČT24. Spoločne zneužívali tému Slovenska ako odstrašujúci príklad a tradične preháňali o situácii u nás, ale zarazilo ma niečo iné. Protektorátny premiér Fiala označil za najbližšieho spojenca Nemecko a ostatní koaliční partneri blúznili o hľadaní „ad hoc spojencov“ v súčasnej Európe. To je absolútne neporozumenie významu regionálnej spolupráce.
Už mnohokrát som vysvetľoval, že keby sa krajiny Beneluxu trhali zakaždým, keď sa v Belgicku, Holandsku alebo Luxembursku zmení vláda nevyhovujúca jeden druhému, už dávno by sa toto zoskupenie rozpadlo. Stabilná regionálna spolupráca musí stáť na spoločných geopolitických záujmoch, v opačnom prípade nemá význam. Premiér Fico dúfa, že po víťazstve Andreja Babiša v českých parlanentných voľbách a prevzatí maďarského predsedníctva vo V4 sa obnoví spolupráca Vyšehradskej štvorky. Ale takto to nefunguje.
Do omrzenia opakujem, že Poľsko má iné geopolitické záujmy ako Česko, Slovensko a Maďarsko, že je pre nás prirodzenejšia spolupráca na báze bývalých krajín habsburskej monarchie, teda s Rakúskom, Chorvátskom, Slovinskom, prípadne Rumunskom. K tejto mojej téze sa začali v Česku prikláňať už aj bývalý námestník ministra zahraničných vecí Petr Drulák či exprezident Miloš Zeman. Poľsko treba rešpektovať, ale už Milan Hodža vedel, že hľadať s ním spoločné geopolitické záujmy bude viac než problematické.
Navyše, poľskú diplomaciu dnes vedie vyslovený extrémista. Čitateľ mi odpustí, že som si dovolil prirobiť Radkovi Sikorskému na obrázku fúziky, pretože tento človek nielenže vyzerá ako fyzická reinkarnácia Hitlera, ale predovšetkým uvažuje veľmi podobne. Možno sa pamätáte, ako sa tento politik s psychopaticky neprirodzeným smiechom vytešoval zo zničenia plynovodu Nord Stream II. Vtedy uverejnil status, v ktorom sa poďakoval za tento teroristický útok Spojeným štátom. Vzápätí ho zmazal, ale svoju mentalitu vymazať nedokáže.
V najnovšom nezvyčajne servilne vedenom rozhovore pre časopis Foreign Affairs totálne obnažil svoje uvažovanie o svete. Vyhlásil, že sa viac bojí nemeckého pacifizmu ako nemeckého znovuvyzbrojovania, že sa menej obáva obnovenia nemeckej moci ako nemeckej nečinnosti. Pohŕdavo povedal, že nikdy neveril „táraniu o mierovej dohode“ na Ukrajine a že „je rozumné plánovať intenzívnu vojnu s trojročným horizontom“. Oponoval myšlienke, že bezpečnostné záruky treba poskytnúť Ukrajine až po vojne. „Ak sa chcete zapojiť do vojny proti Rusku, mali by ste to urobiť teraz,“ povedal doslova. Sikorski je aj hlavným advokátom myšlienky, aby Poľsko zostreľovalo ruské rakety nad ukrajinským územím, pričom si vôbec nepripúšťa možnosť, že by tým riskovalo nekontrolovateľnú eskaláciu napätia a možno aj priamu vojenskú konfrontáciu s Ruskom. A ako čerešničku na torte dodávam, že koketuje s myšlienkou, že by si Poľsko zabezpečilo vlastnú jadrovú bombu…
Tento extrémne militantný politik je naozaj nebezpečný fanatik. Progresívci ho obdivujú za to, ako tvrdo (korigujme to: nediplomaticky hulvátsky až šovinisticky) sa na pôde OSN oboril na Rusko opakujúc hlúpe klišé, že Moskva rozumie len sile. No jasné, minimálne Napoleon a Hitler sa o tom presvedčili, všakáno… Ale zaujímalo by ma, čo by liberáli obdivujúci Sikorského povedali na jeho politiku voči utečencom a prisťahovalcom, resp., prečo o nej mlčia. Radek Sikorski si aj v tomto rozhovore pochvaľoval, že v roku 2023 vyhrali voľby tým, že v otázke prístupu k nelegálnej migrácii prekonali aj populistickú a krajnú pravicu. „Urobili sme niečo, čo sa nikto v Európe neodvážil,“ chvastal sa tak, že by mu Kotleba s Okamurom závideli, a pridal radu partnerským liberálnym stranám v Európe: „Zamerajte sa na migračné témy. Krajiny majú právo rozhodnúť sa, aký druh migrantov potrebujú, v akom objeme, na aký čas a ako z nich urobiť produktívnych, lojálnych občanov. Buď to urobíme my alebo to urobia fašisti.“
Poľsko so svojou históriou a veľmocenským komplexom sa rýchlo môže stať bezpečnostnou hrozbou malých stredoeurópskych krajín. Mali by sme preto hľadať také formy regionálnej spolupráce, ktoré trvalo posilnia našu suverenitu a presadzovanie spoločných záujmov na medzinárodnej scéne. A keďže v súčasnosti dochádza k preskupovaniu síl i k úvahám o vytvorení poľsko-ukrajinskej konfederácie (pričom takýto militaristický a nacionalistický útvar by bol pre nás priamym bezpečnostným rizikom), mali by sme sa poponáhľať, kým nie je neskoro.