Na pozvanie čínskych priateľov sa politológ Eduard Chmelár v týchto dňoch zúčastnil ako jediný nepolitik na pracovnej ceste slovenskej parlamentnej delegácie v Číne. Pripravte sa na dlhšie a obohacujúce čítanie.
Veľmi si vážim, že čínska strana takýmto spôsobom vyzdvihla môj „významný prínos k zlepšeniu slovensko-čínskych vzťahov“ a snažím sa využiť túto návštevu na maximum. Každý, kto sa vráti z Číny, ju ohúrene opisuje ako inú planétu. Musím sa priznať, že táto fascinácia zasiahla aj mňa, i keď sa snažím nepodľahnúť idealizácii tejto krajiny budúcnosti a usilujem sa vnímať aj odvrátenú stranu režimu, ktorou je všadeprítomná kontrola. Opisovať Čínu len ako nejaký totalitárny štát je však nesmierne hlúpe a krátkozraké a mali by sme sa týchto povýšeneckých predsudkov čo najskôr zbaviť. Inak si ani nevšimneme, že kým my sa utápame v žabomyších vojnách, Čína nás už dávno predbehla o celý vek a nedobehneme ju, aj keby nám bežala oproti.
Ak niekto vníma základ čínskeho zázraku vo vláde jednej strany, nemôže byť ďalej od pravdy. Samozrejme, že ide o odlišný systém od toho nášho, ale nemôžeme si predstavovať, že keby sme zrušili parlamentnú demokraciu, že by to pomohlo našej ekonomike. Podstata čínskeho úspechu spočíva v maximálnej efektívnosti systému, v zdieľaní spoločnej zodpovednosti a sledovaní jasne vytýčených cieľov. Je to o historickej cieľavedomej súdržnosti čínskej spoločnosti, nie o politickom režime. Každý vie, kde je jeho miesto, kam sa chcú dostať a čo za to môžu očakávať. Súčasťou tohto systému je aj plánovanie – nie však to skostnatené, ktoré sme poznali v minulom režime, ale ako spôsob dosahovania racionalizácie a efektivity stanovených úloh.
Číňania vás na každom rohu presviedčajú, že vo všetkom boli historicky prví (najmä v tom, o čom si namýšľame, že sme to vynašli my v Európe). Takto sa snažia pristupovať aj k budúcnosti. Vrážajú nesmierne veľa úsilia a financií do pokroku v oblasti originálnych inovácií a prelomových objavov v kľúčových technológiách. Nechcú byť na nikom závislí, chcú mať všetko špičkové, systematicky plánujú základný výskum, sledujú rozvoj high-tech firiem, podporujú talenty, zdokonaľujú vzdelávanie. Spotreba už nie je vnímaná ako hnací motor ekonomiky. Číňanom sa podarilo za 40 rokov to, na čo sme my potrebovali 250 rokov od čias priemyselnej revolúcie. Teraz sa sústreďujú na plnú zamestnanosť, starostlivosť o deti, vzdelanie a sociálne istoty, ktoré už nie sú len otázkami živobytia, ale najmä produktivity a dôvery.
V mnohých oblastiach môžete zažiť sci-fi realitu v priamom prenose. Videl som fabriky na autá, v ktorých riadia celú výrobu roboty ako z Terminátora: po prvýkrát v dejinách stroje nepomáhajú človeku, ale človek strojom. Na západe krajiny stavajú novú priehradu takmer výlučne roboty. Vyvoláva to vo mne maximálne zmiešané pocity: na jednej strane vás to fascinuje a vyrazí vám to dych, na druhej strane to všetko pôsobí ako dystopický zánik civilizácie, v ktorej už bude pre človeka čoraz podradnejšie miesto. Videl som mestá budúcnosti – Čunking, o ktorom som donedávna netušil, že existuje a ktoré sa za tridsať rokov rozvinulo na najľudnatejšiu metropolu sveta s 35 miliónmi obyvateľov a so 48 000 mrakodrapmi. Videl som diaľnice, o akých sa nám ani nesníva (ročne dokážu Číňania vybudovať 10 000 kilometrov dopravnej infraštruktúry, my len 14) a zajtra sa poveziem najdlhšou vysokorýchlostnou železnicou na svete.
Aj preto sú predstavy našich opozičných politikov a médií o nejakej zaostalej diktatúre úplne smiešne. V Číne prebiehajú pomerne rozsiahle a vášnivé diskusie o budúcnosti systému. V rámci nich môžete spochybňovať nejaké postupy a výsledky, nesmiete však kritizovať samotných predstaviteľov (to by ste si narobili problémy). V každom prípade to nie je nijaká stagnujúca veľmoc. Všetci vedia, čo chcú – na rozdiel od nás, ktorí sa nevieme dohodnúť ani na základných štátnych záujmoch.
S Číňanmi sa musíte naučiť komunikovať. Najmä prvý dojem vás môže priviesť do zúfalstva. Číňania totiž v oficiálnom styku uprednostňujú zdvorilosť pred úprimnosťou. Často to potom vyzerá ako rozhovor s nejakým bezduchým komunistickým aparátčikom. Tí starší si budete isto pamätať na tie bezduché ideologické kecy, keď ste sa spýtali, prečo nedostať pomaranče a dostali ste odpoveď, že „naša socialistická spoločnosť sa stará o všestranný rozvoj pracujúceho človeka“. Čiže na rokovaniach s predstaviteľmi medzinárodného oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Číny (ktorí majú v mocenskej hierarchii významnejšie postavenia ako úradníci ministerstva) som sa cítil presne takto. Hoci som im dával veľmi konkrétne otázky týkajúce sa čínskej mierovej politiky, najmä Globálnej bezpečnostnej iniciatívy a Globálnej civilizačnej iniciatívy, iba sa mi zdvorilo poďakovali a nepovedali nič. Nanajvýš mi diplomaticky odpovedali (ako Li Junfu, zástupca generálnej riaditeľky Eurázijského odboru IDCPC): „Vaše poznatky o globálnych iniciatívach sú oveľa hlbšie ako moje.“
Lenže takto lacno som sa nechcel dať odbiť. Už som bol z toho zúfalý, keď ma pri spoločnom obede oslovila sympatická viceministerka IDCPC Sun Haiyan a plynulou angličtinou mi vraví: „Pán Chmelár, na rokovaniach s našimi predstaviteľmi ste položili veľa dobrých otázok. Myslím, že teraz máme priestor ich spolu prebrať.“ Bola to najzaujímavejšia diskusia z celého môjho pobytu. Vo chvíli, keď som si už myslel, že ma nik nepočúval a išlo to jedným uchom dnu a druhým von, sme zistili, že si zapisovali úplne všetko a každé slovo sa dostalo tam, kam malo. Majú tam však na to osvedčené postupy.
Obed je vôbec miesto, kde sa rieši všetko podstatné. Číňania jedia radi a jedia na každom mieste a pri každej príležitosti, jedlo je jednou z najdôležitejších súčastí ich životov. Zdôvodňujú to podobne ako naše staré mamy po vojne: vtedy nemohli jesť, tak teraz môžu. Pri obede sa zároveň všetci tí strnulí politici, ktorí vyzerajú ako Mao Ce-tungovi bratranci, šokujúco uvoľnia, dajú si dolu kravaty, sú uvravení, poukazujú vám fotografie rodinných príslušníkov a pijú ako Ukrajinci (za každou myšlienkou nasleduje nový prípitok), akoby to boli úplne noví ľudia.
Musím povedať, že celkovo urobila naša delegácia veľmi dobrý dojem. Prekvapilo ma, ako čínski predstavitelia pri každej príležitosti vyzdvihovali prínos nášho premiéra ako „politika so strategickou víziou“, ktorý posunul slovensko-čínske vzťahy na novú úroveň a zastáva voči Čínskej ľudovej republike „spravodlivé postoje“. V Číne si veľmi vážia aj jeho účasť na oslavách 80. výročia skončenia druhej svetovej vojny, ktorú považujú za „dôležitú politickú podporu“. Ono by sa mohlo zdať, že naše opakované zdôrazňovanie, že podporujeme politiku jednej Číny, sú len povinné frázy. V Pekingu to však silno rezonuje a je to pre nich veľmi dôležité, najmä v kontexte aktuálnych nepriateľských vyjadrení nacionalistickej japonskej premiérky. Spomínaná Sun Haiyan dokonca povedala vetu, ktorú som si zapísal: „Keď sa pýtame, ktorá krajina strednej a východnej Európy je priateľská k Číne, tak si takmer každý Číňan spomenie na Slovensko.“
POKRAČOVANIE ČLÁNKU TU.