Umelci sú opäť v uliciach, tak ako v roku 1989, a opäť chcú zmenu režimu a vlády na Slovensku. Tentokrát však viac bojujú za seba ako za bežných ľudí. A opozícia sa s radosťou pridáva k nim.
Medzi tých, ktorí „umelecké povstanie“ privítali je aj poslanec Národnej rady SR a nositeľ už šiestich straníckych kabátov Alojz Hlina (SaS). V statuse na sociálnej sieti doslova napísal: „Ide do tuhého. Už to začína byť triedny boj.“ Akú triedu to vlastne myslel? Intelektuálov? Robotníkov? Roľníkov? Alebo opozičných politikov? Hlina hneď v úvode pripomína, že sa objavil aj „list matky“, matky, ktorá vyčíta Koleníkovi, že robí pózy, zatiaľ čo nik nerobil pózy, keď ona prišla o prácu v textilke…
„Viete, čo je na tom zaujímavé? Že tieto falošné listy „od matky“ vznikajú v drahých kanceláriách za veľké peniaze, prehnané cez účty niekde v Dubaji. Tá komunisticko-boľševická čvarga skrachovala nielen politicky, ale aj ekonomicky. Zrútilo sa to ako stavba z betónu, v ktorom chýbal cement, lebo ten rozkradli. Rozkradli ho na svoje chaty, vily a haciendy,“ poriadne pritvrdzuje „intelektuál“ Hlina, ktorý ešte dodáva: „Po novembri poskrývali komunistické knižky, zahodili tesilky a dederónové košele. Na blšáku vo Viedni nakúpili turecké bordové saka a zrazu sa z nich stali kapitalisti. Rozkradli a zničili, čo sa dalo.“
Ani tieto arogantné slová ho však nezastavili a oheň a síru chrlí ďalej: „Ukážte mi niekoho z tej smerácko-hlasáckej čvargy, kto tu niečo vytvoril. Niečo, čo funguje. Peniaze vyviezli preč.“ A ľudia toho podľa neho už majú dosť. „Každý z nás má nejaké dary. Koleník vie tvoriť, hrať, tancovať. Umelci tvoria, sú svedomím a obrazom spoločnosti. Skutoční podnikatelia sú kone, ktoré ťahajú, zamestnávajú a vytvárajú hodnoty. Slušní ľudia pracujú a snažia sa robiť svoju prácu poctivo,“ rozcítil sa Hlina, ktorý vzápätí vyzýva: „Dajte mi, prosím, jeden príklad človeka z ich sveta, ktorý aspoň čiastočne zapadá do niektorej z týchto skupín.“
„Nepotrebujeme, aby ich trollovia zaplavovali moje príspevky alebo príspevky iných, falošnými „listami matiek“ k včerajšiemu protestu. Potrebujeme riešiť problémy. Lebo viete, na čo sú problémy? Na to, aby sa riešili. A teraz máme problém: našu krajinu ovládla polomafiánska štruktúra ľudí, ktorí nikdy poriadne nepracovali a ani pracovať nepôjdu. Oni totiž ani nevedia nič robiť poriadne. Je to nebezpečná skupina. Taká karpatská kaviareň,“ kope ďalej okolo seba Hlina, ktorý zrejme sám seba považuje za etalón dokonalosti.
„Poznáte ich, celé dni vysedávajú po kaviarňach, telefonujú, dohadujú sa, kšeftujú. Ten pozná toho, henten zas iného. Nepijú tekvicové latté, pijú turka, občas ho zalejú poldeci. Nevedia ani slušne pozdraviť obsluhu, s úškrnom komentujú jej postavu a tí odvážnejší ju aj potľapkajú po zadku. Tento svet, táto „hospúdka páte cenové skupiny“, našu krajinu nezachráni,“ neváha Alojz Hlina kopať do svojich politických protivníkov a ich prívržencov, pričom na samý záver dodáva, že sa tak nestane ani keď si objednajú v PR agentúre falošný „list od matky“.
A čože tá „falošná matka“ napísala také, že vyprovokovala Alojza Hlinu k statusu, ktorý je plný nenávisti a osočovania?
„Pán Koleník, včera som vás videla v správach. Plakali ste, že vás chcú zničiť, že sa rúca kultúra, že niekto siaha na vaše istoty.
Pozerám sa na tie vaše upravené ruky a potom na tie svoje – zodraté, s kĺbmi, ktoré ma bolia pri každej zmene počasia – a musím sa vás niečo opýtať. Kde ste boli vy, keď ničili nás?
Vychovala som tri deti. Tri slovenské deti, z ktorých vyrástli slušní ľudia. Celý život som robila v textilke a neskôr za pokladňou. Nikdy mi nikto nedal nič zadarmo.
Keď nám v deväťdesiatych rokoch fabriku rozkradli a hodili nás cez palubu ako nepotrebný tovar, nikto o tom netočil smutné reportáže. Žiadne kamery neprišli k nám do kuchyne, kde sme rátali koruny, či vyjde na mlieko a topánky pre deti. My sme neštrajkovali za ‚slobodu tvorby‘. My sme bojovali o prežitie.
Keď ma po desiatich rokoch v jednej firme prepustili, lebo prišiel ‚mladší a lacnejší‘, nikto po mne ani neštekol. Odovzdala som kľúče, zobrala si v igelitke svoje veci a išla som na úrad práce. Bez potlesku, bez sĺz v národnom divadle. Moja kultúra bola tá, že som ráno o štvrtej vstávala, aby som navarila a prichystala desiate, kým vy ste ešte dospávali po večierku.
Hovoríte, že vás chcú zničiť? Pán herec, vy neviete, čo je to byť zničený. Zničený je človek, ktorý po 40 rokoch práce dostane dôchodok, z ktorého si ledva zaplatí lieky a nájom. Zničený je ten, kto nemá za chrbtom žiadne kamery ani vplyvných kamarátov v Bratislave.
Vy hráte hrdinov len na javisku. My ich hráme každý boží deň v realite. Tak nás, prosím, ušetrite tých rečí o tom, ako vám niekto ubližuje. Skúste si raz obliecť montérky alebo si sadnúť za pokladňu v sobotu večer. Možno potom pochopíte, prečo vám ten váš ‚plač‘ nikto z nás, obyčajných ľudí, neverí.
My sme kultúra tejto krajiny. My, čo držíme túto zem nad vodou svojou prácou, nie vy svojimi pózami.“
Zdroj foto: Milované Slovensko/FB