Svet ekonomiky je pre laikov „španielskou dedinou“. Kto sa však vyzná v tom, čo prináša súčasné dianie vo svete? Kto vie, čo sa chystá v dlhodobom horizonte vo svete financií? Horných desaťtisíc? Možno, no možno ani tých nie, lebo celú situáciu ešte viac komplikuje vojna, ktorá sa odohráva medzi Iránom na jednej, a USA a Izraelom na strane druhej.
Zaujímavé zamyslenie sa nad niektorými ekonomickými krokmi ponúka v statuse na sociálnej sieti politológ a exminister školstva Juraj Draxler. „Trump vojnu vyhral… pre Čínu. India tento týždeň nakúpila iránsku ropu, za čínske jüany. Je to nielen symbolický míľnik,“ konštatuje hneď v úvode a vzápätí dodáva, že o dedolarizácii svetovej ekonomiky sa hovorí už dlho, veľa a často sú to však hlúposti. „Často na úrovni toho, ako niekto už dvadsať rokov predpovedá, že čochvíľa sa zrúti euro, alebo že rubeľ začína v rezervách striedať euro a podobne. Prvý, kto si neželá zbrklý únik z dolára je samotná Čína, keďže má masívne rezervy dolárových aktív,“ pripomína exminister.
„Na druhej strane, nadužívanie sankcií, zabavenie ruských aktív a obchodné vojny vytvárajú prirodzený tlak na to, že si najmä centrálne banky a vládne inštitúcie rôznych krajín už niekoľko mesiacov pomerne intenzívne hľadajú cestičky k tomu, ako sa vyhnúť závislosti na dolárových aktívach. K tomu teraz prispela vojna proti Iránu, ktorá teraz už posilňuje úlohu Číny ako ázijského hegemóna,“ zdôrazňuje Draxler s tým, že veľa sa hovorí aj o mierových vyjednávaniach v Islamabade a v Istanbule, ale menej už o tom, že ich kvázi-garantom je Čína.
„Práve do Pekingu odletel pakistanský minister zahraničia po tom, ako sa Turecko, Saudská Arábia, Egypt a Pakistan dohodli na pravidlách spoločného postupu pri sprostredkovaní mieru. Táto koalícia má ale šancu pretrvať aj dlhšie, lebo ďalší spoločný postup sa všetkým zúčastneným hodí. Ústredným prvkom je to, že západoázijským krajinám sa hodí ako čínsky kapitál, tak aj ich technológie. A to i vojenské. Navyše Čína má na USA pomerne efektívne páky. Jednoducho im vie odrezať dodávky tovarov aj surovín, plus prestať odoberať americkú poľno produkciu,“ upozorňuje politológ.
„No a úlohu Číny teraz zjavne akceptuje aj India. Tá pritom mala donedávna s Čínou napätý vzťah. Navyše je technologickým spojencom Izraela (aj systém protileteckej obrany Barak, ktorý minulý rok kúpilo Slovensko a nikdy k nám nedorazí jeho plná výbava, je v skutočnosti dielom spoločného izraelsko-indického vývoja). Navyše, Čína je proste braná ako garant stability vo svete, kde ja zrazu veľká nestabilita, lebo Donald (a jeho majitelia). Tí ho prinútili napadnúť Irán a zároveň zabezpečili, že mu neklepne po prstoch skorumpovaný Kongres, ktorého polovicu vlastnia,“ konštatuje Draxler.
Cieľom podľa neho bolo čo najviac Irán doničiť, podľa možností tak, aby sa z neho stala akási ázijská Kuba – dlhodobo zbedačený štát. „Lenže Irán je proste príliš veľký a vnútorne oveľa súdržnejší, ako zrejme Donald dúfal. Všetko záležalo od toho, či si Irán udrží dostatočnú bojaschopnosť na to, aby vedel odolávať aj po útokoch prvých 4-5 týždňov. Potom už situácia hrá v jeho prospech, keďže svet dlhodobý smäd po rope zo Zálivu začne ničiť, plus Izrael pomerne výrazne trpí dlhodobou leteckou blokádou aj neustálymi náletmi, ktoré podľa svedectiev zvnútra už obyvateľstvo psychicky značne ničia,“ pripomína náš exminister školstva, podľa ktorého preto dnes podmienky diktuje Irán a nie USA.
„Donald sa pritom už dlhšie z konfliktu snaží vyvliecť, ale majitelia mu to nedovolia. Vždy, keď ohlási, že misia je splnená, niektorý z predstaviteľov maličkého štátiku ho fakticky pošle niekam a povie, že sa ešte bude bojovať. Dokonca po tom, ako Donald akceptoval podmienky Iránu pre vyjednávanie o prímerí, akceptoval aj bod, podľa ktorého sa prímerie týka aj Libanonu. Pakistanský minister zahraničia ukázal dokument, ktorým to USA potvrdili,“ vysvetľuje Draxler.
„Ale mini štátik povedal, že nie, v Libanone budú bojovať a hotovo. Donald si v takom prípade nikdy nedovolí odporovať. Aj teraz po pár hodinách povedal, presnejšie zaklamal, že Libanon zahrnutý nebol. Dokonca to došlo tak ďaleko, že Donald akoby autoritatívne vyhlásil, že teraz už prímerie v Libanone naozaj nastane. A tentokrát nie potom, ale dokonca niekoľko minút predtým premiér pidi štátiku vydal vyhlásenie, že prímerie sa nebude týkať Hizballáhu. A hotovo, útočia naň ďalej, Donald si môže brnkať malými prstíkmi po maličkom pindíkovi,“ sarkasticky konštatuje Draxler.
„Maličký štátik totiž síce vojensky nevyhráva a jeho ekonomika trpí, lenže ich hra je, že sa snažia, aby situácia za každú cenu vyeskalovala. Tak, aby sa Irán a USA dostali do tak intenzívneho konfliktu, že mini štátik by tým pádom už bojovať nemusel,“ konštatuje politológ a dodáva: „Pravda, pri rozvinutí vojny do nových úrovní by hrozilo, že sa pod silnú streľbu dostanú arabské štáty v Zálive. To ale miništátiku žily netrhá, práve naopak, čím viac tie budú zničené, tým lepšie preňho. Im je jedno, koľko ľudí zahynie, to už dokázali dostatočne.“
„Takisto ako im je jedno, čo bude s Trumpom. Ten už začína byť ale naozaj nervózny, lebo naozaj nevie, ako z tejto situácie. Irán síce flexibilne vyjednáva, ale zjavne chce dosiahnuť mier za svojich podmienok. A situáciu naozaj kontroluje. Až tak, že dnes pohrozil americkej mínolovke, aby láskavo vypadla z blízkosti Hormuzského prielivu, lebo ju zničia. A americká loď ustúpila,“ upozorňuje Draxler s tým, že medzitým Donald Trump začal blokádu Iránu, ktorou akurát dokázal svoju nekonečnú tuposť. „Irán nemá dôvod pred USA kapitulovať, a tak sa určite nenechá vydierať americkou akože blokádou svojich prístavov,“ myslí si Draxler. „Mimochodom, aj preto, že momentálne je na svetových moriach pomerne veľké množstvo iránskych tankerov (taký tanker pláva aj mesiace, a kľudne sa medzitým zmení príjemca tovaru), takže on v skutočnosti dokonca ešte má čo predávať,“ podotýka náš exminister.
„Naopak, dôveryhodné zdroje spomínajú, že podmienky na amerických vojnových lodiach v oblasti už začínajú byť komplikované, dochádza proviant, súčiastky a kopia sa drobné ale dôležité problémy (choroby a podobne). USA túto vojnu nevyhrajú, smerujú k druhému Vietnamu. V zmysle, že síce ukázali svoju ničivú silu, ale protivník vydržal a superveľmoc poslal domov. Dokonca to bude porážka strategicky ešte ťažšia, ako Vietnam, z dôvodov uvedených vyššie,“ prízvukuje Draxler.
„Mimochodom, pre EÚ je celá situácia hanba a nie nadarmo hovorím, nie je to len prázdne vyhlásenie, že niektorí vrcholní predstavitelia by v budúcnosti mali byť aspoň symbolicky súdení. EÚ nemá v celom konflikte absolútne žiadne slovo, napriek svojej hospodárskej aj vojenskej váhe, a dostala sa do ťažkého područia USA, od ktorých závisí čiastočne energeticky a čiastočne kvôli ochrane obchodných trás po moriach,“ konštatuje Draxler s dôvetkom, že ak by sme dnes mali normálne vzťahy s Ruskom, ktoré zničilo nehorázne amatérske správanie sa EÚ smerom k Ukrajine, čo vyústilo až do nešťastného konfliktu, tak sme mohli byť vo veľmi pohodlnej pozícii.
„Takto sa tu trasieme, či Donalda Trumpa jeho okolie dostatočne rýchlo dokope k prímeriu a mieru, alebo si počkáme v tejto situácii do konca apríla, keď už spadneme do recesie. Iste, kadekto na tom zarába, bohovsky najmä banky a vôbec finančné trhy, ale toto je kríza, ktorá silno dopadne na bežného človeka. A tentoraz za ňou stojí v zásade jeden človek, ktorý ustúpil svojím majiteľom a vydal fatálny príkaz napadnúť krajinu, ktorá prežíva tisícročia,“ zakončil Juraj Draxler svoje zamyslenie sa nad vojnou v Perzskom zálive..
Zdroj: Juraj Draxler/FB