Situácia nielen u nás či v Európe, ale na celom svete je viac ako turbulentná. Také čosi, ako je tu teraz, sme tu nemali už poriadne dávno. Smutné ale je, že ľudia sú o veciach, ktoré sú pre nich dôležité, informovaní iba veľmi slabo, alebo sú zavádzaní, poprípade sa o nich nedozvedia vôbec. Žiaľ…
Zaujímavé veci sa dejú nielen na slovenskej politickej scéne, ale aj na tej zahraničnej, lenže mainstreamové médiá si z toho vyberajú iba to, čo sa hodí im a ich donorom. Verejnosť sa preto nedozvie, že dôveryhodnosť médií je doslova žalostná, hoci oni sami sa predbiehajú v tom, kto je najsledovanejší a najdôveryhodnejší. A pri zrovnávaní sa padajú naozaj neuveriteľné čísla. Je preto veľmi zaujímavé, ako celú situáciu vnímajú alternatívne médiá, proti ktorým tie mainstreamové vedú urputný boj. Zrkadlo niektorým celosvetovým udalostiam nastavil známy novinár Dag Daniš v komentári na portáli Marker.sk.
A na čo sa zameral? Na víťazstvo dúhových a mediálnych aktivistov nad vládou, o ďalšom prepade dôveryhodnosti médií, ktorá je niekde na úrovni PS (19 percent), ale aj o priznaní Tulsi Gabbardovej, ako to bolo s biologickými laboratóriami na Ukrajine či o politickej porážke Izraela a Spojených štátov na Blízkom východe. „Prehľad začneme otázkou, kto tu vlastne vládne. Presnejšie: či je normálne, aby sa tu ešte aj za Ficovej vlády museli povinne financovať spolky, ktoré deťom tlačia do hláv sado-maso propagandu. Len preto, že na to naliehajú progresívne médiá a Brusel,“ konštatuje Dag Daniš, podľa ktorého sa totiž presne toto stalo
„Vláda pôvodne zastavila grant pre neslávne známu košickú mimovládku Saplinq. Išlo o európske peniaze z fondov na vzdelávanie. Postoj vlády bol celkom pochopiteľný. Spolok Saplinq sa nevenuje vzdelávaniu a výchove, ale LGBTIQ+ propagande. Keďže homosexualita už vyšla z módy, náčelníctvo Saplinqu si obľúbilo transrodové a queer témy. Vrátane zvráteností z kategórie sado-maso či pokusov so zmenami pohlavia. O tom sú festivaly a akcie Saplinqu,“ upozorňuje známy novinár s dôvetkom, že jadro problému je v tom, že z týchto deviantov sa robia vzory pre deti a mládež.
„Nová norma… Má to byť téma vzdelávania. A má sa to platiť z našich daní. Z vládnych a európskych grantov. Je celkom prirodzené, že vláda Smeru a SNS odmieta platiť dúhové spolky a zapájať ich do vzdelávania detí. Dúhové kampane sú choré. Odporujú overeným spoločenským normám. A najnovšie odporujú aj Ústave Slovenskej republiky. Dúhoví propagandisti by mali byť zo škôl a z výchovy detí vykázaní,“ prízvukuje Dag Daniš.
„Lenže… Nejde to. Zašlo to priďaleko. LGBTIQ+ kampane sú kostrou politiky Bruselu. A kostrou politiky progresívnych médií. Národné vlády to vedia občasne brzdiť. No už to nedokážu otočiť z chorého stavu do zdravého,“ pripomína Dag Daniš s dôvetkom, že po kriku Denníka N a Bruselu sa grant pre Saplinq uvoľnil. „Prevýchova slovenskej spoločnosti má pokračovať. A za každej vlády. Koho si ľudia zvolia a s akým programom? To je dnes nepodstatné,“ prízvukuje známy novinár.
„Námietka, že Saplinq dostal peniaze z európskych fondov a slovenská vláda do toho nemá zasahovať, veľmi neobstojí. Európske peniaze na vzdelávanie sú určené Slovenskej republike. Nie nejakej mimovládke. Slovensko ročne platí do rozpočtu Únie viac ako miliardu eur. Má nárok na európske fondy. A rozdeľovať by ich mala slovenská vláda. Ak na to vláda stráca dosah, a ak majú hlavné slovo mimovládky a súkromné médiá, potom si treba položiť otázku – Kto tu vládne? Kto zastupuje slovenskú spoločnosť. Kto robí rozhodnutia?“ pokladá Dag Daniš nepríjemné, ale zásadné otázky.
„Odpoveď: dnes už politiku nerobia národné vlády, ktoré majú zastupovať spoločnosť a jej záujmy. Politiku – dokonca režimovú politiku – robia mocenské centrá. Z Londýna sa diktuje bezpečnostná a vojenská politika. Aj taká, ktorá ide proti záujmom Slovenska. Z Bruselu sa diktuje finančná politika a ideológia. Aj taká, ktorá znásilňuje slovenskú spoločnosť. Na lokálnej úrovni sa potom hrajú na strážcov poriadku progresívne médiá,“ konštatuje novinár.
Podstatou tejto novej režimovej politiky je podľa Daga Daniša potláčať národnú identitu, potláčať pohlavnú identitu, potláčať staré, overené hodnoty a normy. „Rodiny a národy majú uvoľniť cestu bezpohlavnému občianstvu „tejto krajiny“. This country… V záujme globálnej spoločnosti, ktorá bude vykorenená, ľahko manipulovateľná, uniformná. Poslušná. Výsledok? Slovenské vlády nedokážu podporiť vydávanie kníh ani o najväčších postavách národných dejín. O Štúrovi, o Hlinkovi. Alebo o slovenskej a slovanskej kultúre. Namiesto toho majú vlády a národné fondy na podporu kultúry platiť prehnité, rozkladné praktiky dúhových kazateľov. Alebo preklady anglosaských autorov. Aby nás poučili, čo si máme myslieť o histórii, o kultúre. O sebe,“ rázne pripomína Dag Daniš.
„Mimochodom, to je ďalšia zvrátenosť. Parlamenty a vlády majú zviazané ruky v tej najcitlivejšej oblasti. Alebo v tom, čo je ich prvoradou úlohou. V ochrane národných koreňov, tradície, kultúrnej identity, ktorá je jedinečná (nie univerzalistická). V tomto – v takzvaných kultúrno-etických témach – sme pritom mali mať slobodu. A národnú suverenitu. Tak nám to sľubovali, keď sme vstupovali do EÚ. Kultúrno-etická politika mala ostať v rukách národných parlamentov a národných vlád. Lenže neostala. Stala sa z toho nátlaková priorita Bruselu. A bez toho, aby sa niekto uráčil oznámiť zmenu pravidiel hry,“ nedáva si Dag Daniš servítku pred ústa.
O zmenu sa podľa neho postaral jeden ohavný trik. Kultúrno-etické normy sa vyhlásili za oblasť ľudských práv. „Pričom všeobecné ľudské práva – ako to vyplýva z definície – nie sú národné. Sú univerzálne. Za strážcu ľudských práv boli vyhlásení progresivisti. Hlavne tí bruselskí. A po nich aj tí, ktorí ich poslušne napodobňujú na lokálnej úrovni. Z toho potom vyplýva nárok progresivistov na vedúcu úlohu v spoločnosti. Oni predsa nerobia politiku. A nerobia ani ideológiu. Oni len dohliadajú na všeobecné ľudské práva. Ich režimovú politiku teda musí vykonávať každá vláda. Hotovo. Vybavené,“ rázne konštatuje Dag Daniš.
„Otázka, akým právom sa niekto vyhlasuje za vrchného arbitra práva, ich veľmi nezaujíma. Nemajú na ňu odpoveď. Presnejšie, nemajú na ňu odpoveď, ktorá by bola príčetná. Majú len bigotné (v preklade fanatické) presvedčenie, že sú povolaní diktovať normy. Vraj tie univerzálne, neodňateľné, dané zhora. Odkiaľ zhora, keď neuznávajú Boha? A od koho majú mandát, keď neuznávajú domácu spoločnosť, respektíve keď ňou pohŕdajú? Keď ju chcú prevychovať? Zdrojom ich moci je len kosák a kladivo. Na rozdiel od éry komunistov za týmito nástrojmi – a zbraňami – nie sú pracujúce ruky. Sú za nimi ruky vládnucej triedy. Samozrejme, nie tej domácej…“ hodnotí skúsený novinár.
„Nedávno sme písali o tom, ako sa dôvera k médiám zrútila na 23 percent. Zabudnite na to. Už to neplatí. Všetko sa na dobré obrátilo. Médiám na Slovensku po novom (v roku 2026) verí 19 percent ľudí. Zhodou okolností je to rovnaké percento, aké nájdeme za podporou Progresívneho Slovenska. Samozrejme, nejde o celkom totožné skupiny. Aj medzi voličmi PS sú predsa bystrí ľudia, ktorí pri pohľade na väčšinu médií krútia hlavou… Sú to však skupiny podobné a s veľkým prekrytím,“ píše ďalej v komentári Dag Daniš.
Médiá na Slovensku sú podľa neho prevažne progresívne. „A verí im prevažne progresívny tábor a jeho registrovaní partneri. Väčšina voličov PS, časť voličov SaS, Demokratov, KDH… Kruté závery Reuters Institute sú vlastne výbornou správou. Všetko ide tak, ako má. Tak, ako je to správne. Aktivistické médiá si roky nahovárali, že kampaňovou podporou PS a jeho partnerov – a kampaňami proti rivalom PS – to otočia. Dúfali, že svoj plošný vplyv využijú na masívnu podporu progresívcov,“ prízvukuje skúsený novinár.
„Istý čas to tak aj bolo. Z mimoparlamentných nešťastníkov vyrástla, aj vďaka mediálnemu dopingu, 19-percentná strana. No ďalej to už nejde. Keď sa väčšina médií naplno vrhla do politického boja, teda do boja proti väčšinovej spoločnosti, narazila na limity. A začalo sa to otáčať z opačného, mediálneho konca. Zákonite. Namiesto prevýchovy spoločnosti sledujeme úpadok dôveryhodnosti médií. Prevažne progresívnym médiám veria prevažne progresívni voliči. Máme tu pekný rovnovážny stav,“ upozorňuje Dag Daniš.
„Vplyv aktivistických médií na spoločnosť sa tým vlastne končí. Môžu ďalej presviedčať presvedčených. Povedzme 19 percent Slovákov. A tých ostatných budú akurát tak provokovať, vytáčať – a držať pri alternatíve. Mediálnej aj politickej… Zvyšky vplyvu, ktorý si držia, sú obmedzené na bytokratov a na politickú triedu. V stranách ako PS, SaS a KDH si „lídri“ modelujú mienku podľa toho, čo im servírujú médiá,“ pripomína skúsený novinár.
„Mimochodom, do tretice tu máme ešte ďalší 19-percentný podiel. Sú to ľudia, ktorí pravidelne vyhľadávajú alternatívne zdroje informácií od mediálnych influencerov. Influenceri, ich prehľady správ a ich verejné debaty úspešne súťažia o sledovanosť s veľkými médiami. Jedno z najväčších slovenských médií sa volá Eduard Chmelár. Na Facebooku ho denne sleduje viac ako 100-tisíc ľudí. Jednotlivci, ktorí majú čo povedať, sú úspešnejší ako celé redakcie. Platí to nielen pre Slovensko, ale pre celú západnú spoločnosť,“ podotýka Daniš.
„A nie, nie je to len rastom sietí a platforiem. Nemýľme si príčiny s následkami. Dopyt po správach zo sociálnych sietí – áno, dopyt po divočine – rastie aj preto, že ponuka veľkých médií je mizerná. Jednofarebná, manipulatívna a urážlivá pre ľudí so samostatným uvažovaním. Navyše, katastrofálny prepad dôvery k médiám je prevažne slovenský problém. V severských krajinách, kde médiá nemajú sklony k nátlakovej hystérii, je stav menej dramatický. Médiám tam verí približne 50 percent ľudí. Slovenské progresívne leporelá patria medzi najslabšie v Európe. Zaslúžene. A kto sa podujme hľadať príčiny v publiku, tomu niet pomoci,“ konštatuje skúsený novinár.
Kríza médií má podľa Daga Daniša podobnú príčinu ako kríza politického systému. „Je to kríza zastupovania. Strany alebo médiá, ktoré nezastupujú domácu spoločnosť, sú – pomenované pekným slovenským slovom – naničhodné,“ uzatvára skúsený novinár tému žurnalistika s dôvetkom, že názorný príklad, prečo médiá upadajú, sme mohli vidieť pri novej správe šéfky amerických tajných služieb. Oficiálna úradná správa priznala dve silné veci.
„Po prvé, Američania roky financovali sieť zahraničných laboratórií, v ktorých sa nebezpečným spôsobom manipulovalo s patogénmi (hlavne s vírusmi). Išlo o vysokorizikové a v Spojených štátoch zakázané metódy gain-of-function. Vírusom sa laboratórne pridávali nové vlastnosti, napríklad vyššia infekčnosť. Bidenova vláda a médiá podľa správy klamali verejnosť, keď sa snažili informácie o génovej manipulácii vírusov popierať alebo zľahčovať,“ vysvetľuje Dag Daniš.
„Po druhé, Spojené štáty financovali aj sieť biolaboratórií na Ukrajine. Vrátane laboratória, ktoré skladovalo vysoko nebezpečné patogény. Medzi sponzormi neboli len civilné výskumné agentúry, ale aj Pentagón. Hlavne po roku 2014… Aj tieto informácie sa za Bidenovej vlády potláčali ako konšpiračné. Ak by sa podobná správa zverejnila pred 30 rokmi, v médiách by prevážila zvedavosť. Alebo kritický prístup,“ konštatuje skúsený novinár.
Novinári ako Seymour Hersh by sa podľa Daniša pýtali vlády, či sa platili gain-of-function výskumy aj v čínskom Wu-chane. „Pýtali by sa, ako boli ústavy zabezpečené a či nemohlo dochádzať k únikom patogénov. Pýtali by sa, prečo boli tieto programy utajované. Pýtali by sa, prečo ukrajinské laboratóriá financoval práve Pentagón. Či preto, aby sa ukončili vojenské výskumy patogénov, alebo preto, aby sa v nich pokračovalo pod novou vlajkou,“ konštatuje Dag Daniš.
Dnes podľa neho vo väčšine médií neprevažuje zvedavosť a kritika moci, ale aktivizmus. A služba moci. „Médiá začali okamžite Gabbardovej správu zosmiešňovať a spochybňovať. Aby bránili bývalú Bidenovu vládu. Klesli tak nízko, že hľadajú preklepy ešte aj v priloženej mape. Úbohé,“ nedáva si servítku pred ústa. „Najnovšie médiá hľadajú za Gabbardovej správou ruskú stopu. Tvrdia, že správa vyhovuje ruskej propagande. A lámu si hlavy nad motiváciou Tulsi Gabbardovej, ktorá v júni končí vo funkcii. V podstate tým dokazujú, že vysoké dávky odporu k pravde a vysoké dávky konšpiratívneho uvažovania sú práve v korporátnych médiách,“ prízvukuje skúsený novinár.
„Ruská stopa za Gabbardovou? Len preto, že bola kritická k zaťahovaniu Spojených štátov do vojny o Ukrajinu? Nie, netreba za všetkým hľadať konšpirácie s geopolitickým pozadím. Ani ruských démonov. Gabbardovej motivácia mohla byť úprimná a osobná. Chcela reformovať bezpečnostné služby, aby neboli nastavené agresívne, provojnovo a proti domácej spoločnosti. To sa ukázalo ako nepriechodné. Rýchlo narazila a končí,“ myslí si Dag Daniš.
„Navyše, Gabbardová rieši aj rodinné problémy. Jej manžel po pandémii – tak ako mnohí iní – začal trpieť nešpecifickými zápalovými ochoreniami (nešpecifické sú také, ktoré medicína zatiaľ nevie pochopiť). Jeho zdravotný stav sa zhoršoval a nakoniec mu diagnostikovali zriedkavú formu rakoviny. Či je súvislosť s pandémiou a novým koronavírusom náhodná, alebo kauzálna, samozrejme, nevieme. Takisto stále nepoznáme pôvod nového koronavírusu. Treba však urobiť maximum pre to, aby sa to skúmalo a vyšetrovalo,“ pridáva skúsený novinár.
„Zomreli milióny ľudí. Stovky miliónov ľudí po pandémii trpia „nešpecifickými“ zápalovými ochoreniami, neurologickými poruchami a vyčerpanou imunitou. Rastie nadmerná úmrtnosť. Miliardy ľudí sa nechali očkovať novými biotechnológiami, ktoré prešli len skráteným testovaním. A ktoré sa dodnes skúmajú. Vyšetriť, čo sa stalo, patrí medzi priority 21. storočia. Gabbardová tomu svojou správou – a odvahou – výrazne pomáha. Patrí jej za to rešpekt a vďaka,“ konštatuje Dag Daniš.
Jeho prehľad končí dobrými správami z Blízkeho východu. Spojené štáty a Irán sa nakoniec dopracovali k malej dohode. Presnejšie k memorandu (deklarácii), ktoré má viesť k rokovaniam o širšej mierovej zmluve. „Je to naozaj len malá dohoda. Jej súčasťou nie je hlavný vinník krízy – Izrael, ktorý ďalej okupuje južný Libanon. Treba však oceniť, že Trumpovej vláde sa podarilo aspoň trochu vymaniť z vplyvu izraelskej vlády. A vycúvať z vojny,“ upozorňuje skúsený žurnalista.
Irán a jeho spojenci podľa neho veľmi jasne ukázali, že väčšia vojna by bola neúnosne nákladná pre Spojené štáty a EÚ. A napokon aj pre globálnu ekonomiku a globálny bezpečnostný poriadok. Vlastne – pre jeho zvyšky. „Malá dohoda je politickým víťazstvom Iránu, politickou porážkou Izraela. A potupou Spojených štátov. Prišli o veľkú časť munície (aj raketovej), o stovky miliárd dolárov, o základne v Perzskom zálive. A nedosiahli nič z toho, čo malo byť cieľom vojny,“ prízvukuje Dag Daniš.
„Irán pootvorí Hormuzský prieliv – no len podmienečne, s tým, že si nad ním podrží suverenitu. Spojené štáty majú Iránu vrátiť zadržané aktíva, zrušiť obchodné sankcie a prispieť na rozvoj krajiny (je to eufemizmus pre reparácie). Pre Západ a EÚ je to horší stav ako pred vojnou. Lenže tak to chodí. Za chyby sa platí. Stále je to však lepší stav ako izraelský scenár. Izrael sa po útokoch na Gazu, Hízballáh a Sýriu cítil ako hegemón. Chystal sa zlomiť poslednú baštu odporu – Irán. A chystal sa ju zlomiť americkými rukami. Izrael tlačil na Trumpa, aby vojnu dokončil. Za každú cenu. Irán mal byť bombardovaný dovtedy, kým neskončí odzbrojený,“ konštatuje skúsený novinár.
„Trump – nech je akokoľvek proizraelský – to musel odmietnuť. Američania majú totiž vrcholovú formu dávno za sebou. A Irán ukázal, že vie ovládnuť záliv aj bez námorníctva. Stačili mu na to lacné drony a staré rakety. Novšie si šetril na prípadnú eskaláciu. Pri mierovej dohode s Iránom skúsime byť opatrní optimisti. Optimisti preto, že dohody sú v záujme Spojených štátov a Západu. A opatrní preto, že Izrael dokázal už trikrát mierový proces potopiť,“ podotýka Dag Daniš.
„V roku 2018 presvedčil Trumpa, aby roztrhal Obamovu jadrovú dohodu s Iránom. Tú, ktorá zastavila iránsky jadrový program výmenou za zrušenie sankcií. V roku 2025 presvedčil Trumpa, aby nerokoval o novej dohode. A aby radšej poslal na Irán strategické bombardéry. Tretíkrát to bolo vo februári 2026, keď presvedčil Trumpa, aby nasadil bombardéry, námorníctvo, rakety a zbrane umelej inteligencie. Dúfajme, že Američania si podržia v obľube svoje staré dobré pravidlo „trikrát a dosť“,“ uzavrel Dag Daniš svoj širokospektrálny komentár.
Zdroj foto: SITA