„Táto primitívna a lacná propaganda ľudí od čítania mojich príspevkov neodradí.“
Vážení priatelia, ak ste o tom doteraz netušili, tak čítate a zdieľate články autora, ktorý údajne najviac šíri nenávisť na facebooku. Ako k tomu príde taký Milan Mazurek, ktorého príspevok o „útlaku bielej rasy“ zdieľal aj Elon Musk? A nebudú Robert Fico a Ľuboš Blaha žiarliť, že som ich predbehol? No podstatné asi je, že v mojich článkoch vraj nenájdete žiadne argumenty, len hnev a agresivitu, kým taký Igor Matovič, Ľubomír Galko, Rastislav Káčer, Arpád Soltész a podobní mentálni atléti sa do rebríčka ani nedostali, lebo z ich slov pršia len kvetinky múdrosti a hrejivý pocit lásky k blížnemu…
Chvíľu počkám, kým sa dosmejete, lebo v normálnej krajine by takýto paškvil na úrovni omaľovánky ani nestál za komentár. Lenže my nežijeme v normálnych časoch. Nejaký „Inštitút pre nové bezpečnostné hrozby“, ktorý za týmto pamfletom (vznešene označenom za „analýzu“) stojí, na mňa pôsobí ako neznáma teroristická organizácia, ktorá sa prihlásila k zodpovednosti za teroristický útok. Nie je dôvod mu robiť reklamu, ale zaujímavejšie je jeho prepojenie na „reportéra“ denníka Sme Martina Hodása, ktorý túto špinu rozmazal po slovenských spravodajských vskutku kanáloch.
Vyštudovaný stojár sa pasoval na odborníka na hybridné hrozby, nedávno mu konečne zrušili vo verejnoprávnom Slovenskom rozhlase reláciu, v ktorej jednostranne osočoval novinársku konkurenciu ako „dezinfoscénu“, spolupracoval s portálom Infosecurity, ktorého zakladateľ Victor Breiner obhajuje cenzúru ako „reguláciu propagandy“ a samozrejme, okrem iného dostali peniaze od britskej vlády na známu kampaň ovplyvňujúcu volebné správanie mladých ľudí. Asi preto obťažujú majiteľov malých nezávislých webov, ktorí im stúpajú na otlak, paranoidnými otázkami „kto ich platí“ – lebo práve takíto najatí žoldnieri informačnej vojny si nevedia predstaviť, že niekto publikuje svoje vlastné názory zadarmo.
Ale späť k tomuto bezočivému obvineniu. Ak vám pripadá absurdné označovať práve mňa, ktorý sa snaží vyjadrovať vecne a kultivovane a dáva si pozor, aby mal všetko racionálne vyargumentované, za najväčšieho šíriteľa nenávisti v tomto priestore, vaša skúsenosť je autentická a ja k nej nemusím nič dodávať. Takto špinavo osočiť človeka, ktorý nielenže neznáša vulgarizmy, ale bez pardonu maže všetky vulgárne komentáre a osobné útoky, nech sa týkajú kohokoľvek, je niečo podobné ako keby Gándhího vyhlásili za vojnového zločinca. Ale svoju logiku to predsa len má.
Niekto jednoducho nameral môj výtlak na internete a zameral sa na mňa. Nie je náhoda, že len niekoľko hodín po vysielaní relácie Pozrime sa na to o korupcii na Ukrajine (TA3) spoločnosť Meta zablokovala niekoľko mojich článkov, v ktorých ma cenzori z portálu Demagóg obvinili zo šírenia nenávisti. Pritom išlo o úplne vecnú kritiku Progresívneho Slovenska a jeden článok sa dokonca týkal spomienky na generála Goliana a môjho dedka, priameho účastníka SNP – kde tam, do pekla, našli stopy nenávisti?? Vzápätí prišla informácia, že ma sleduje viac ľudí ako predplatiteľov slovenských denníkov a moje statusy číta 10-násobne viac ľudí ako ich komentáre – a zrazu sa čírou náhodou objaví „výskum“, ktorý ma zaradil na čelo rebríčka hejterov.
Brať či nebrať takéto útoky vážne? Ako sa to vezme. Z hľadiska obsahu určite nie. Je až smiešne, ako sa autori tohto vyfabrikovaného nezmyslu usilujú zdôvodniť metodiku (v skutočnosti žiadna neexistuje): že silné vulgarizmy u mňa síce tvorili 0 %, ale ja vraj používam sofistikovanejšie formy znevažovania, keď poukazujem na nekompetentnosť a intelektuálnu slabosť oponenta. To vraj mimoriadne znižuje ochotu publika dôverovať druhej strane…
No, neviem ako vy, ale ja úsudok čitateľa nepodceňujem. Môžem mu veci iba vysvetliť, nemôžem ich za neho pochopiť, a ak môj oponent vystavuje na obdiv svoju nevzdelanosť a nedostatočnú orientáciu v probléme, ja za to nemôžem. Je naozaj zábavné, ako progresívci nedokážu rozlišovať medzi kritikou a útokom či medzi hnevom a nenávisťou. V dejinách modernej propagandy a cenzúry sa vyskytovali dva hlavné smery. Nacistická bola sofistikovanejšia, snažila sa o výrobu súhlasu a atraktívnosti pre široké masy. Komunistická bola o poznanie primitívnejšia, čo bezpochyby súviselo aj s tým, že nedostatok kádrov z triednych dôvodov nahrádzala robotníkmi a roľníkmi, ktorí zakazovali všetko, čomu nerozumeli.
Dnešní extrémni centristi robia to isté. Boja sa ísť do diskusie, boja sa argumentovať, a preto vedú svoje vnútorné zápasy podpásovo: osočovaním, znevažovaním a spochybňovaním oponenta. Je to okrem iného dôkaz, že kritické myslenie nahrádzajú štvavými kampaňami, čo bolo charakteristické pre teror päťdesiatych rokov, nie pre pluralitnú demokraciu.
No následky takýchto šialených útokov predsa len netreba podceňovať. Ak si na ne zvykneme, povedú k zníženiu našej občianskej ostražitosti. Naďovi Demokrati sa už vyhrážajú protizákonným zatváraním nepohodlných webov a osôb – a títo blázni bez výtlaku, vplyvu a morálky sa stanú vládnymi úradníkmi. Preto zvažujem právne kroky. Títo darebáci už musia pocítiť nielen náš výsmech a hlboké pohŕdanie, ale aj mantinely toho, čo si môžu pri neopodstatnenom osočovaní dovoliť a čo je už za hranicou otvorenej snahy o dehumanizáciu.
