Európania si v týchto dňoch pripomínajú 81. výročie ukončenia II. svetovej vojny. Vojny, ktorá bola najstrašnejšiu v histórii ľudstva. Smutné je, že niektorí vnímajú osloboditeľov a oslobodenie inak, ako to celé v skutočnosti bolo. Z toho, čo dnes predvádzajú niektorí politici, ale aj bežní ľudia, sa tí, ktorí padli v bojoch za našu slobodu možno aj „v hrobe obracajú“.
Kto na oslobodenie a osloboditeľov Slovenska nezabudol je s určitosťou Eduard Chmelár, historik, politický komentátor a bývalý poradca premiéra Fica. Vidieť to aj v statuse, ktorý zverejnil na sociálnej sieti. Dominuje mu čierno-biele foto objímajúceho sa amerického a ruského vojaka, na ktorom je podľa neho všetko: šťastie, dojatie a úľava zo skončenia vojny, nádej pre mierovú budúcnosť, túžba po priateľstve medzi národmi. „81 rokov od kapitulácie nacistického Nemecka a konca najstrašnejšej celosvetovej agónie ľudstva tu máme všetky príčiny, ktoré k nej viedli: hrozba novej svetovej vojny, narastajúci fašizmus, militarizmus, šovinizmus, vytváranie antagonistických vojenských blokov. Je strašné, že nič sme nepochopili, je nepochopiteľné, že v ničom sme sa nepoučili,“ začína Chmelár svoje zamyslenie.
Český spisovateľ a preživší holokaustu Arnošt Lustig na margo rastúcej účelovej nenávisti voči všetkému ruskému (ktorá už svojou iracionálnosťou pripomína nenávisť voči Židom pred druhou svetovou vojnou), povedal podľa Chmelára veľmi odvážne a rázne stanovisko: „Tuhle odpověď asi nebudeš moct publikovat… Já jsem se na Rusy v roce 1968 vůbec nemohl zlobit, protože to byli oni, co zbytek nás, kdo jsme přežili, za války zachránili, a to v mých očích nesmírně převyšuje to, co provedli v roce 1968. O Německu naopak tvrdím, že mělo za trest ještě tisíc let po holokaustu držet hubu a krok.“
„Nechcem tu vyvolávať spory, či možno Rusom odpustiť inváziu v roku 1968 a násilné potlačenie Pražskej jari. Chcem vyzdvihnúť tú vďačnosť, ktorú cítili preživší a vyzdvihnúť ju nad všetko ostatné, lebo presne o to v dnešný deň ide,“ prízvukuje historik a dodáva: „Národy Sovietskeho zväzu nemali najväčšie obete preto, lebo ich vyvražďoval aj Stalin (ako zúfalo zavádza novodobá propaganda). Rozdiel oproti západnému frontu bol v tom, že vojna na Východe bola vyhladzovacia, nešetrila nikoho, naopak: zameriavala sa na civilistov a vyznačovala sa nesmiernou krutosťou, masovými popravami a beštiálnymi zverstvami nepredstaviteľného rozsahu.“
„To bol do istej miery aj prípad Slovenska – desiatky vypálených obcí a tisícky popravených – niečo také sa vo Francúzsku, Belgicku alebo Taliansku nedialo. A to bol aj dôvod, prečo pri zakladaní povojnovej Organizácie spojených národov došlo k bezprecedentnému rozhodnutiu: Bielorusko a Ukrajina dostali s prihliadnutím na ich nesmierne obete samostatné členstvo vo Valnom zhromaždení OSN, hoci boli súčasťou Sovietskeho zväzu,“ vysvetľuje ďalej Chmelár.
Len primitív podľa neho nedokáže pochopiť, že v tento deň vzdávame úctu a vďaku ruskému ľudu – nie Putinovmu režimu – inak by nám títo falošní moralisti museli vysvetliť, prečo udržiavame vzťahy so Spojenými štátmi, ktoré zavraždili po roku 1945 milióny ľudí (neporovnateľne viac ako Rusko) a aj dnes vedú nezákonné a krvavé vojny. A na výčitku, prečo sa nechodí premiér klaňať aj obetiam na Ukrajine, je jednoduchá odpoveď: mal by tam ísť, keď si bude tamojší režim antifašistické tradície vážiť, keď tam nebudú ničiť pomníky sovietskych osloboditeľov (dokonca aj tých ukrajinského pôvodu) a stavať pomníky banderovcom,“ nedáva si bývalý poradca premiéra Fica servítku pred ústa.
„Dnes, keď nebezpečne rastie napätie medzi jadrovými mocnosťami, vo svete sa vedie najväčší počet vojen od roku 1945, Nemecko chce mať opäť najsilnejšiu armádu v Európe (ako naposledy za Hitlera) a nenávisť medzi národmi dosahuje svoj historický vrchol, niet čo oslavovať. Je to deň spomínania, pripomínania a vďačnosti. Spomínania na hrôzy a utrpenie, ktorého následky si nesie zjazvená Európa dodnes. Pripomínania príčin, ktoré viedli k vypuknutiu globálneho konfliktu, ktorý nikto nechcel. A vďačnosti všetkým, ktorí položili svoje životy za to, aby tu niekoľko generácií mohlo normálne žiť,“ prízvukuje skúsený historik.
„Je ľahké rozpútať svetový požiar. Ale je extrémne ťažké ho uhasiť. Myslite na to, keď budete vkladať svoju dôveru do rúk politikov, ktorí vám tvrdia, že jedinou cestou je zbrojenie, stavanie múrov a prehlbovanie nepriateľstva. Skutočným štátnikom dnes nie je ten, kto stojí na čele vojska a vedie národ do rizika záhuby. Štátnikom je ten, kto vytvára predpoklady pre vznik, rozvoj a udržiavanie trvalej kultúry mieru. To je historický odkaz 8. mája 1945,“ pripomína na samý záver statusu Eduard Chmelár.
Zdroj: Eduard Chmelár/FB