Športovci dobre vedia, že tribúny sú plné trénerov. Teda nie tých skutočných, ale fiktívnych, presnejšie ľudí, ktorí nemajú trénerské vzdelanie, ale iba rozprávajú o tom, ako by oni trénovali lepšie ako ten, ktorý na to vzdelanie má. A tak je to aj u mnohých iných povolaní. Jednoducho množstvo ľudí sa tvári, že by robili lepšie tú či onú prácu, ktorej protagonistu kritizujú za to, ako ju vykonáva.
Jedným z povolaní, ktoré by „určite“ vedeli robiť všetci ľudia oveľa lepšie ako ktokoľvek iný, je novinárčina. Veď písať články je také jednoduché. Tak presne toto si myslia tí, ktorí to nikdy nerobili, ale presne vedia, že oni by v tom boli lepší. Zaujímavé zamyslenie sa nad témou „Kto je novinár“ ponúka v glose na portáli noveslovo.eu Gabriela Rothmayerová, slovenská ľavicová politička, spisovateľka a novinárka. „Podľa Napoleona je novinár člen siedmej veľmoci. Vo vojnách, ktoré viedol, zistil, že pluky nestačia, o víťazstvách musia priniesť správu bojujúce „pluky“ spravodajcov. Bez nich niet víťazstva,“ píše hneď na úvod Rothmayerová.
„Patríme medzi šťastné krajiny, kde písať vie každý od prvej triedy základnej školy. Ale písať nevie každý, je to svojho druhu umenie. Martin Benka má takú pôvabnú charakteristiku: na to, aby bol maliar maliarom, potrebuje iba tri veci: plátno, farby, štetec. A TALENT. Tak je to aj s tým naším povolaním. V čase môjho štúdia bola na túto profesiu iba jediná škola – Katedra žurnalistiky FF UK. Hlásilo sa na ňu cca 120 uchádzačov, po prijímacích skúškach nastúpiť do prvého ročníka mohlo dvanásť uchádzačov,“ spomína spisovateľka a novinárka.
„Jeden k desiatim a z celého Slovenska, ba aj zo sveta, naším kolegom vo vyššom ročníku bol Willi Mbunga z Tanzánie. Na odvolanie prijali ešte troch. Štúdium bolo rozdelené do desiatich semestrov. A nikto, kto tých päť rokov štúdia absolvoval a teoreticky si mohol hovoriť, že je novinár, sa na tej škole písať nenaučil. Získal „farby, štetec, plátno“, aby som použila Benkovu metaforu, ale TALENT nie,“ konštatuje Rothmayerová, podľa ktorej tie prijímačky boli preto takým hustým sitom, aby sa predišlo sklamaniu uchádzačov, že keď to nejde, tak to nejde.
„Z nášho ročníka sa uplatnili všetci, v novinách, televízii, rádiu (za všetkých menujem aspoň spolužiačky Zuzanu Bubílkovú či Magdu Pospíšilovú, Staňu Benickú či Janu Segečovú, Mišku Štassovú či Želku Chrenkovú, z chlapcov Laca Bariaka, Jozefa Čertíka, Emila Poláka, Zdenka Kríža, Jara Lajdu, Paľa Pajtinku, ale do našej triedy v druhom ročníku prepadol aj Fero Fenič a Ivan Žáry.) Všetci sme sa zamestnali v redakciách a tým prijali na seba záväzok dodržiavať zásady, ktoré malo každé médium jasne vpísané do svojho rodného listu,“ pokračuje v spomienkach Rothmayerová.
Po novembrovej revolúcii sa podľa nej mnohé zmenilo, ale to podstatné nie: základným zákonom, ktorým sa musí každý, kto sa pohybuje vo verejnom priestore, riadiť, je najvyšší zákon krajiny Ústava Slovenskej republiky. „Všetky zákony – aj ten tlačový – iba rozpracúvajú podmienky na fungovanie jednotlivých rezortov, no základom je vždy právo OBČANA. V ústave je zapísané ono právo, na ktoré sa tak radi odvolávajú zamestnanci médií – právo na slobodné informácie. Ale to právo sa týka verejnosti! A do ústavy sa to dostalo preto, aby si nikto nemohol (a nesmel) prisvojovať právo výberu tých informácií. Prípadne zakazovať ich, vypínať nezákonne weby či nebodaj vyčleňovať tých, ktorí informovať smú či nesmú. Cenzúra je neprípustná! V každej forme,“ prízvukuje skúsená žurnalistka.
„Novinári sa ľahko môžu stať piatou kolónou či „siedmou veľmocou“ v rukách tých, čo majú moc – a dnes to zďaleka nie sú demokraticky zvolené vlády! Ale o tom, kto je novinár, rozhodne čitateľ, divák, poslucháč. Toho dôveru si musí sprostredkovateľ informácií získať. Nie sme ďaleko od času, keď AI všetko zaobstará, len ten talent nie,“ pripomína Rothmayerová a priznáva, že ju pobavilo video, v ktorom akýsi novinár z webu Aktuality spovedal Mimi Šramovú a školil ju, že tak, ako robí ona rozhovory, sa to nerobí. „Lebo on je novinár a vie, ako sa to robí. A že oni sa musia riadiť etickým kódexom, ktorý ona nemá, a že ona je platená vládou, a že… a tak ďalej. Ajajaj!“ uzavrela svoju glosu na tému novinár Gabriela Rothmayerová.
Zdroj: noveslovo.eu